Zažila som vo svojom živote pár podrazov. Nie je to nič mimoriadne. Zažili to zaiste viacerí. Teraz nemám na mysli predbiehanie v supermarkete pri platení, či zabalenie bezchybného karé. Mám na mysli čosi oveľa krutejšie a možno až neuveriteľné. Keď vám doručia anonym. Obyčajný, sprostý, primitívny anonym bez podpisu. "...My spravodliví..., chápete, že nemôžeme uviesť svoje meno..., veríme, že sa vám otvoria oči... bla, bla bla..." Najprv za zasmejete, potom začudujete a potom, keď to treba prešetriť, tak stratíte úplne zdravý úsudok. A napokon, keď konšpiračné schopnosti vášho bezprostredného okolia začnú podozrievať každého a všetkých, potom je to už na psychiatriu a na zbláznenie. Platný zákon o sťažnostiach síce hovorí, že sťažnosť musí (a keď musí tak musí a nie iba môže) obsahovať meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu alebo prechodného pobytu sťažovateľa, ale semiačko podozrenia začne v tých hore i v tých dole hlodať a treba urobiť spravodlivosti zadosť.
Sedliacky rozum velí hádzať anonymy do koša, urobiť z nich rezance, zahodiť, ale. Keby nebolo to ale.
Milý anonym, ak nemáš silu povedať svoje podozrenie nahlas, či sa pod neho podpísať, radšej mlč a buduj si svoj spravodlivý svet vo svojej komôrke bez toho, aby ľudia o tvojom svätom hneve vedeli. Streľbou spoza buka totiž nikdy nemôžeš trafiť. A ak, tak len seba.