Zrejme to vyznie nesebakriticky, ale predsa to vyslovím. Myslím si o sebe, že celkom rada pomáham ľuďom. Nie tak celkom úplne ja osobne, ale pomerne často sa mi stáva, že som v ľudských príbehoch akousi spojkou, prostredníkom, enterom, ktorý čosi spustí. Páči sa mi úloha sprostredkovateľa, rovnako ako úloha darcu. Veď sa aj hovorí, že obdarovať je krajšie, ako dostať dar.
Toto všetko viem, verím tomu, a napriek tomu sa mi akosi žiadalo, aby aj mne ktosi iný povedal, že ma má rád, a že len tak bez dôvodu mi chce spraviť radosť.
V piatok popoludní sme už v práci pozerali na hodinky. Skrátený pracovný týždeň upaľoval do zabudnutia a my sme sa vytešovali na prichádzajúce tropické leto. Po chladných jesenných dňoch bolo načase. Kvety už boli poliate, spisy uložené... Zazvonil informátor. Teraz ide klient? Vŕŕŕŕ. Bola to moja bývalá kolegyňa z predchádzajúceho zamestnania. Hurá, potešila som sa. Išla okolo, a tak sa zastavila. Od januára je na dôchodku. Vyrába z tvrdého farebného papiera rôzne škatuľky a darčekové tašky. Tak mi jednu tašku doniesla. Asi jej bolo hlúpe darovať mi prázdnu darčekovú tašku, tak mi do nej vložila obrovskú čokoládu. Iba tak, bez dôvodu. Ako keby vedela, po čom moje srdiečko už pár dní pišťalo. Stal sa malý zázrak, depka šmahom ruky zmizla a ja mám zas z čoho rozdávať.
Marienka, ďakujem, urobila si mi veľkú radosť.
