Pri čaji na litmanovskom Zvire (2)

Autor: Júlia Hubeňáková - Bianka | 25.7.2011 o 14:31 | Karma článku: 9,06 | Prečítané:  1367x

Zvesť o hore Zvir už dávno prekročila hranice regiónu, či Slovenska. Dá sa povedať, že tu možno stretnúť ľudí z celého sveta. My, ktorí to máme takpovediac za humnom, sem zájdeme častejšie. Skôr vo všedné dni, keď je tu menej ľudí a elektrizujúce ticho, najradšej v sobotu. Naobedujeme sa a ideme, lebo o druhej popoludní začína svätá liturgia. Ak chceme stihnúť ruženec, či spoveď, treba vyštartovať o čosi skôr. Na Zvire sú dvaja kňazi, okrem o. Vasiľa Kindju, je tu aj kňaz s originálnym priezviskom, o. Marcel Pisio. Keď sme tam boli naposledy, prisľúbil, že mi odpovie na pár otázok.

Otec Marcel, kňazskú vysviacku ste prijali v roku 2004, nie ste už teda úplný začiatočník, predsa len, keď vás biskup poslal na Zvir, nezľakli ste sa? 

Myslím, že som sa nezľakol, skôr to boli chvíle plné otáznikov spojené s bývalou farnosťou, ale chcel som byť plne k dispozícii arcibiskupovi a snažil som sa uveriť tomu, že cez neho do môjho života a do povolania hovorí Boh. Tušil som, že to bude špecifická pastorácia, no aj tak som veľakrát nanovo prekvapený.

Predpokladám, že misia na Zvire bola a iste aj je pre vás veľkou výzvou. Čo pre vás toto miesto znamená?

Chodieval som sem skoro každú prvú nedeľu ešte ako bohoslovec a potom aj ako kaplán v Bardejove, stále v nedeľu podvečer, keď neboli iné povinnosti. No určite som toto miesto nevnímal z pohľadu, ako ho vidím teraz. Bolo a je to pre mňa miesto modlitby a utvrdenia Božej prítomnosti, no a teraz je to miesto, kde vidím ako mne samému chce Boh každý deň cez ľudí, ktorí tu prichádazjú ukazovať svoju lásku, trpezlivosť, odpustenie... To čo ja sám často nedokážem, tu na Zvire Boh uskutočňuje. Je to aj pre mňa osobne miesto stretávania sa s Ježišom a Jeho Matkou.

Stabilne ste tu dvaja kňazi. Pútnici sa menia, ale vy a bohoslovci ste tu prakticky nepretržite. Nepochytí vás občas ponorková choroba? Lebo ako sa poznám, mňa by určite pochytila :-) 

Bývam tu priamo na hore aj s dvoma bohoslovcami, ktorí tu prežívajú svoj pastoračný ročník. Máme rozdelené služby a taktiež každý z nás má jeden deň v týždni voľno. Tento voľný deň využívam stále na to, aby som doslova vypol a väčšinou sa snažím ísť mimo Litmanovú, navštíviť nejakého spolubrata alebo proste si urobiť túru či výlet. Po takomto dni sa človek vráti bez rizika ponorky :-) 

Na Horu prichádzajú ľudia z rôznych končín. Ako riešite jazykovú bariéru? 

Po Slovákoch sú to Česi, ktorí tu asi najviac chodia a tým sa dá rozumieť, aj Poliakov človek pochopí a porozpráva sa. Horšie je to s anglicky či nemecky hovoriacimi ľuďmi, ale tých pár slovíčok stále zachráni situáciu a mal som možnosť naučiť sa taliansky jazyk, tak je to pre mňa veľká pomoc a výhoda.  

Väčšinou si po kázni poviem, že sa mi páčila, alebo že to bolo také... no, že ma to neoslovilo. Neberte to, prosím, ako lichotenie, ale keď počúvam vaše kázne, tak mám chuť sa polepšiť. Dotýkate sa práve môjho problému, mojich slabostí, potrieb. Ako dlho sa pripravujete na kázanie? 

Nemám stanovený nejaký paušálny čas na prípravu. Niekedy Boh povie veľmi rýchlo a stručne, čo chce aby som  ľuďom a sebe ohlásil a niekedy to trvá dlhšie. Mám veľmi rád chvíle ticha s Božím slovom a túžim každý deň sa týmto slovom sýtiť. Pri rozjímaní, keď je človek otvorený na Boží hlas, tak sa to stále podarí a nie je problém potom rozprávať aktuálne a živo. Ďakujem Bohu za každú takúto chvíľu v mojom živote. 

V jednej kázni ste spomínali, že ľudia často vravia, keby som uveril v dospelosti..., keby som si pamätal krst..., keby..., bol by som lepší. Ste lepší, odkedy ste na Zvire? Páči sa vám tu? 

Neviem či som lepší. Vidím veľa svojich chýb a slabostí, ale spolu s ap. Pavlom si uvedomujem, že „stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti" (2Kor 12, 9) Verím, že aj cez všetko to, čo je na mne slabé, sa Boh vie osláviť v mojom živote a ponúkam to každý deň do Jeho rúk.

Jasné, že sa mi tu páči, aj keď je tu stále stavebný ruch a sme tu ďaleko od dediny a od najbližších susedov :-) ale už kdesi preskočila tá povestná iskra a zapáčilo sa mi tu. 

Skúste povedať taký všeobecný pohľad na pútnikov. S čím tu ľudia prichádzajú a prečo. Určite máte naporúdzi stovky rôznych ľudských príbehov. 

Mám tu možnosť spoznávať ľudí s najrôznejšími životnými príbehmi. Niektorí chcú radu, iní povzbudenie, mnohým stačí len to, že sa môžu porozprávať, že je tu niekto kto ich vypočuje. No a samozrejme možnosť hneď to dávať cez Máriu do Božích rúk, to je podstatný dôvod prečo sem ľudia prichádzajú. 

Veľa času venujete vysluhovaniu sviatosti zmierenia. Poviem z vlastnej skúsenosti, že toto veľmi oceňujeme, kedykoľvek tu človek príde, môže sa vyspovedať.  Je pochopiteľné, že vo farnostiach to takto nefunguje. Máte to aspoň približne spočítané, koľko ľudí sa tu vyspovedalo, alebo prijalo Eucharistiu? 

Vidím sám od prvej chvíle, že je to veľmi dôležitá služba na tomto mieste - byť k dispozícií pútnikom hlavne na sviatosť zmierenia. Priznám sa, že to nie je jednoduché niekedy aj tri hodiny v kuse sedieť, počúvať a rozprávať, príde sem-tam aj vzbura kdesi v duši, ohlási sa fyzická únava, no všetko sa dá zvládnuť. Za minulý rok to bolo okolo 370 000 ľudí, ktorí navštívili Zvir a dosť veľká časť sa tu aj spovedá a prijíma Eucharistiu, presné čísla však v tejto chvíli neviem. 

Teraz na trochu veselšiu nôtu. Prosím vás,  opíšte príbeh s jedným spovedajúcim sa Čechom, ktorý vám tak trochu vyrazil dych. My sa na tom doma stále dobre bavíme. 

Spomínam si na to presne, keď sa otvorili dvere na miestnosti kde spovedám a zrazu som uvidel človeka menom Max Kašparů, ktorý je známy český  diakon a psychiater. Len som si povedal, že to azda nie je on, ale keď začal rozprávať po česky, už by mi asi naozaj nikto nevyvrátil, že to nie je on. Jasné, že mi to nedalo a spomenul som jeho podobu so spomínaným českým psychiatrom a on aj priznal, že mu to už veľa ľudí povedalo. Tak prajem príjemnú zábavu :-)

(Pointa je v tom, že spomínaný známy Čech je môj manžel a my teraz doma občas žartujeme na jeho účet:-) 

Povolanie kňaza majú mnohí v úcte, mnohí ho zatracujú. Ako vnímate svoje osobné povolanie? 

To sa dá povedať asi o každom povolaní či profesii. Niekto je za, niekto proti. Dnes vidím, že je potrebné žiť autentickú vieru, byť svedkom Ježiša Krista a skutočným prorokom tejto doby. Vtedy nepôjde o úctu či postoj k človeku, ale o postoj k tomu, koho ten človek - kňaz, reprezentuje a ohlasuje. Odmalička som chcel robiť kopu iných vecí v živote, no byť kňazom, to tam stále bolo na prvom mieste. Aj som sa k tomu bál priznať, asi som sa vtedy za to aj hanbil, ale dnes viem, že Boh mi dal túto šancu, aby ma zachránil a práve cez kňazstvo ma chce spasiť, lebo ináč by mu to so mnou asi nešlo. 

A ešte odkaz tým, ktorí dočítali až potiaľ. 

Mária, ktorá prichádza na toto miesto hovorí, že nás prichádza prosiť. To ma stále tak nanovo oslovuje. Ona pozýva k pokániu, volá po odpustení a volá k modlitbe. Nebo to potrebuje? Či to nie je naozaj to, po čom by aj naše životy a vôbec tento svet mohol vyzerať ináč? Odpoveď si môže dať každý sám za seba, možno niekto ani nechce odpovedať, ale toto miesto doslova provokuje k odpovedi... Pozývam každého byť svedkom svojej vlastnej odpovede.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?