Susedka moja milá, tu sa klebetiť nedá. Takú nástenku, ručne vyšívanú, sme mali v našej kuchyni. Veľmi som ju obdivovala. Rúča gazdiná, pekne odetá, v naškrobenej zástere s mašľou uviazanou vzadu, v ruke varecha, obšmietala sa okolo šporáka, lebo práve chystala obed. To ste boli vy, mama. Na druhej strane nástenky stála susedka, ktorá prišla na klebety. Nebola taká pekná ako vy. Pekne ste ju vypoklonkovali, len čo je pravda. Dokázala som sa na tú nástenku pozerať bez omrzenia a rozvíjať pri nej svoju detskú fantáziu donekonečna. Až natoľko, že som sa text z nej naučila naopak. Páčilo sa vám to, pamätáte?
Stále ste sa na tom smiali, keď som vás skúšala z mojich naopak povedaných sloganov. Napríklad amalkeR, etčáperP uhcurop, O uľívch íšlaď margorp:-) Pamätáte?
Mali sme ešte jednu nástenku. Tá sa volala: aJ mos ylám kečínvoľop. Bol na nej vyšitý uzemčistý poľovník, mal klobúčik na hlave, flintu a psa. Spoza kapustných hláv vytŕčal zajac, ktorý im obom prešiel cez rozum. Aspoň tak si to pamätám. Nechceli ste mi veriť, že poľovníček nie je mály, ale malý. Obe nástenky ste vlastnoručne vyšili. A ktomu uháčkovali prekrásne dečky. Ja až taká zručná nie som. Zatiaľ som vyšila jeden obraz a myslím, že to je asi tak všetko. Škoda, že ste ho nevideli. Aj iní hovoria, že je celkom pekný.
Milá mama, tento list píšem už pekných pár rokov. Kto by veril, že dvadsaťštyri. V mysli som ich už nasúkala tisícky. Bola by to riadne hrubá kniha. Zakaždým si spomeniem na čosi iné. Až teraz to však dozrelo, aby som jeden list virtuálnou poštou poslala až tam hore. Čo som to vlastne...aha, akmam, mibúľ sáv.
P.S.
Nástenku opatrujem ako najväčší poklad.