Syn rástol a rástol. Svaly mal síce dengľavé, celý bol voľajaký vycivený, s vpadnutými očami a ovisnutou kožou, ale aj doktori sa tvárili, že je všetko v poriadku. Keď mu chutí jesť, len mu dajte. Veľké brucho si nevšímajte, pokiaľ si po každom jedle grgne a chodí pravidelne na záchod, netreba robiť paniku, tak vraveli. Otcom to riadne lomcovalo, párkrát vybuchol, ale žena, tá ho vždy učičíkala. Že veď nie je až tak zle. Včera jej susedka požičala vola, bude na nejaký čas pokoj, starší príbuzní dali sud piva, ďalší sa sľúbili, že tiež voľačo pošlú. Že len nech nefrfle, bo celý svet sa na nich pozerá a ako by to vyzeralo, keby svojmu dieťaťu odopreli to základné.
Otec hromžil, dalo by sa aj sprostejšie slovo použiť, ale načo, keď všetci vravia, že všetko je tak ako má byť. Eurdžo je prekrásny, vyzerá ako reklama na bublifuk, už len prasknúť. Nebude on veru za sprostého a tiež radšej prikyvuje, že sa mu syn vydaril a nenápadne vytŕča ruku, aby mu do nej dajaký dobrý človek voľačo dobré dal.
Čudný záver má táto rozprávka. Ľudia chodili a dávali to i ono, odtŕhali si od úst, len aby dieťa nebolo hladné, a aby ostatní videli ich solidárnosť. Iba jeden nechcel byť solidárny, koťuha. Asi nejaký chudobný príbuzný, čierna ovca, či ako sa im vraví. Prišiel k otcovi a vložil mu do ruky opasok*. Čuduj sa svete, opasok videl otec prvýkrát v živote, a keďže nevedel čo s ním, zakopal ho hlboko do zeme, aby ho nebodaj nestratil.
* opasok - pomôcka na stiahnutie brucha
