Ako učiteľka som vydržala dva týždne!

Autor: Júlia Hubeňáková - Bianka | 29.9.2011 o 9:11 | Karma článku: 11,38 | Prečítané:  2517x

A potom? Skončila mi prax. Väčšinu praktikantiek a špeciálne praktikantov sme mali na strednej rady či radi. No praktikantky sme mali radi a špeciálne praktikantov sme mali špeciálne rady. Nech je medzi nami jasno: teraz som si prax vyskúšala spoza katedry.

Prvé ráno praxe ideme s Nikou do školy. V bruchu mi začína pochodovať asi milión mravcov. Ľavá, pravá, ľavá... Prvý príchod do školy na prvý deň praxe, prvý trapas. „Neodpípneme" si ISIC,  ako to robia všetci stredoškoláci. (To sú mi novoty!) S bojovým pokrikom: „Ja som vás videla, vy ste nepriložili ISIC!" vybieha za nami pani vrátnička. Chcem jej skočiť do reči hneď ako sa nadýchne, ale tesne predtým sa na ňu spojite napája pani učiteľka, pridávajúc, že ak nemáme ISIC, tak sa máme zapísať, inak budeme mať absenciu.....(nádych).... „Ale my sme praktikantky!" Ešte krátka debatka, zapisujeme sa do knihy návštev. Mravce od ľaku pokapali. Spokojne môžeme začať prácu so štvrtákmi.

Počas prvej časti praxe, ktorú mám z predmetu psychológia, sa idem dohodnúť na druhý predmet. Hľadám kabinet matematiky. Z vrátnice, kde ešte stále ráno vysvetľujem, že nie som ich študentka, ma posielajú na číslo dverí 11. „Po zaklopaní vstúpte!" oznamuje nápis na dverách. Tak klopem a vstupujem: „Dobrý deň, ja hľadám pani doktorku Dvorskú." Otáča sa ku mne  známa tvár učiteľky z prvého rána (teraz už chápem, ako sa mohla tak nádherne spojite napojiť na pani vrátničku - je to matematička). V mojom bruchu sa odohráva  vzkriesenie mraveniska, ale to je hneď zažehnané, keď mi vyjde naproti usmievavá pani učiteľka: „Dobrý deň, tak to ste vy!"

Prvá hodina matematiky. Príprava takmer dokonalá. Výroková logika je malina. Prichádzame do triedy spolu s pani učiteľkou. Ona si sadá dozadu, ja zapisujem hodinu (srandovný pocit), krátko sa predstavujem, pýtam sa na domácu úlohu, vyvolávam študentku k tabuli, hľadám na katedre moju úžasnú prípravu. Stále hľadám na katedre moju fenomenálnu prípravu! Na katedre moju perfektnú prípravu nenachádzam. Do...niečoho slušného! (Som predsa učiteľka.) Nenápadne idem k pani učiteľke, dáva mi kľúče od kabinetu, ja bežím (fakt bežím, nie sa ponáhľam) cez celú školu a naspäť. Moja kondička, ktorú trénujem len v disciplíne beh za autobusom, zlyháva. Vydýchavam sa priebežne, aby nebolo vidieť, že som zabehla viac, než za celý mesiac predtým. Prvých pár viet hovorím s deficitom kyslíka. Nič to, podstatný je dojem! Napokon ani ten nevyšiel, lebo zisťujem, že moja príprava nie je dokonalá. Začiatok rozhodne nebol ľahký.

Ďalšie hodiny sú čoraz lepšie. Prestávam sa sústreďovať na seba a začínam sa sústreďovať na študentov. Sú zlatí, zvykám si na nich, snáď aj oni na mňa. Na jednej z posledných hodín, kde nie nielen opakujeme, ale ich učím niečo nové, sa snažíme prísť na to, ako znegovať zložený výrok. Vyzerá to jednoducho. Znegovať jeden, potom druhý a spojiť to tak, ako v pôvodnom výroku.  Nejako to nevychádza. Skúšame to tak aj hentak, ale nedarí sa. Nie a nie vydumať, ako by sme skrz-naskrz popreli tvrdenie: „Ak prší, tak je zamračené." Postupne, po malých krokoch na to spolu prichádzame: „Blahoželám, práve ste objavili De Morganove pravidlá!" V niektorých tvárach vidím taký kúzelný pohľad. Rovnaký výraz, aký mal malý bratanec Fanda, keď som mu dovolila držať mixér, keď sme spolu piekli koláč pre Miška do Bratislavy. A asi podobný, ako keď Krištof Kolumbus objavil „Indiu". Zasiahlo ma to. Ako pohľad na dúhu. Ak byť učiteľom znamená byť súčasťou tohto zázraku, tak byť učiteľom je peckové tuti-fruti eňo-ňuňo povolanie. Škoda, že si ho nemôže dovoliť každý, komu pre to horí srdce.

PS: Ďakujem mojej pani učiteľke, RNDr. Ľubomíre Dvorskej, ktorá sa o mňa počas praxe vzorne starala, všetko mi vysvetlila, dala mi mnoho cenných rád a predovšetkým ma napriek situácii, aká dnes v školstve je, neodrádzala od povolania učiteľky.

PS2: Pani učiteľka, ktorú sme stretli prvé ráno na vrátnici, bola tiež veľmi milá. Spolužiačka Zuzka, ktorá u nej robila prax, na ňu nedá dopustiť. A ani ja nie :)

 

Veronika Hubeňáková

 

Je to príbeh mojej dcéry, ktorý som si dovolila uverejniť na blogu. Verím, že sa Vám bude páčiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?