U odborárov mi prekážal predovšetkým ultimatívny tón vyjednávania. Oni boli tí, ktorí diktovali podmienky, istí si svojím víťazstvom. Veď im išlo v prvom rade o pacienta. Akési silené zdôrazňovanie tohto záujmu ma nepresvedčilo, naopak, čoraz viac to vyznievalo ako klišé, ktorým chceli dosiahnuť hlavne zvýšenie miezd.
Párkrát ma svrbeli prsty, aby som napísala svoj názor, no zakaždým som odolala. Článkov na túto tému je ako maku a beztak všetko zapadne virtuálnym prachom, tak sa neangažuj, vtĺkala som si do makovice. Darilo sa mi odolať až do momentu, pokým odborársky boss nevyslovil onú neuveriteľnú tupinu, keď príchod českých lekárov prirovnal k okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Keby to bol mlaďas, ktorý sa len nedoučil dejepis, ešte by som to možno rozchodila. No jeho zdobia šediny, a preto je jeho vyjadrenie na adresu českých lekárov neospravedlniteľné a ohavné. Slovenských občanov - pacientov operujú okupanti, podľa pána Kollára. Myslím si, že lekári, ktorých pán Kollár zastupuje, ho mali po vyslovení tejto vety zbaviť možnosti ich ďalej zastupovať. Pošpinil všetko. Nešlo mu o zdravie pacienta. Vychádza mi, že tvrdé črty tváre by mu zmäkli až vtedy, keby pár ľudí zomrelo, lebo štát sa nevedel o nich postarať. Ktovie, ako sa cítia českí lekári, ktorí nám prišli pomôcť.
Neviem, aký je pán Kollár lekár. Povedzme, že dobrý. No mne by to nestačilo. Podľa mojich kritérií by môj lekár mal byť aj morálny. Netuším, či sa odhodlá veľký odborársky boss ospravedlniť českým lekárom za svoje výroky, ale ak by náhodou nie, tak ja sa vám, českí lekári, ospravedlňujem. Vedzte, že ľudí s takým názorom, aký vyslovil na vašu adresu pán Kollár, viac na Slovensku nenájdete.
A vy, pán Kollár, hanbite sa!