Podlaha v predajni je špinavá, mokrá, s množstvom kamienkov, ktoré zákazníci navláčia na svojich topánkach. Nič to. Večer sa všetko uprace, vyčistí. Hlavne, že ľudia kupujú a predajňa zarába. Zvonček na dverách cinká ostošesť, no v hluku, ktorý tu pred Vianocami vládne, ho sotva počuť.
Do predajne vchádza mladá dievčina. Je pekná. Chodí pomedzi pulty, sem tam o čosi zavadí pohľadom, vezme do ruky, položí späť. Nič výnimočné. Po chvíli sa poberá k dverám. Jedna z mála, ktorá si v tomto predvianočnom čase nič nekúpila. Zvonček na dverách posmutnel. Dievčina však neodchádza, zastaví sa pri pokladníčke.
„Prišla som zaplatiť za cédečko, ktoré som tu pred pár rokmi ukradla," povie bez toho, aby stíšila hlas.
Vrava razom stíchla, ľudia akoby primrzli.
„Prosím?" zháči sa predavačka, „ako zaplatiť, ako to mám naúčtovať, čo ja viem, čo ste to...?" nevie dokončiť.
„Bol to Andrea Bocelli, mám presnú sumu, nech sa páči," vraví a kladie na pult peniaze. Ľudia sú ešte stále zamrznutí.
„A ... prepáčte," povie predavačke a až teraz naozaj odchádza z predajne. Zvonček na dverách sa div nezblázni. Ešte také v živote nezažil. Predavačka je stále v šoku, pozerá na peniaze a raz nevie, čo s nimi. Ľudia po chvíli rozmŕzajú a kolotoč v predajni pokračuje.
Súvisiaci článok je tam preto, že sa jedná o tú istú majiteľku predajne.