Pokým sme pred necelými dvoma rokmi zažívali apokalypsu v podobe povodní, ktoré zosúvali kopce, váľali domy, lámali mosty a ničili cesty, teraz je to iná káva. Niet z čoho kávu uvariť, voda sa stratila, niet jej. Spočiatku to boli len také náznaky, sem tam pokles tlaku, občas niekde výpadok. Ibaže je to zo dňa na deň horšie a predpovede počasia nenaznačujú, že by malo byť teplejšie. Ľudia na dedinách situáciu zvládajú ako tak. Niekto má studňu, niekto darling. Ja som včera stihla naložiť dvakrát práčku a večer s veľkou radosťou umyť riad. Činnosť za normálnych okolností podradnú, odsúvanú na vedľajšiu koľaj alebo najradšej na umývačku, som si zrazu vychutnávala ako čľapkanie v mori.
Horšie to majú ľudia v panelákoch, kde sa do horných poschodí voda nedostane vôbec. Dospelí ľudia to zvládnu ťažko, ale čo rodiny s malými deťmi, či chorými ľuďmi? Ešte horšie je to v nemocnici, kde to bez vody nemôže vôbec fungovať. Tam sa predsa rodia deti, praskajú slepé črevá, zošívajú operačné rany... bez ohľadu na počasie.
Tak veľmi sme závislí na vode, na elektrine, na plyne... Škoda, že na to poväčšine prídeme až vtedy, keď nám tečie do topánok, a či v tomto prípade vhodnejšie, keď nám netečie. Nie nadarmo sa vraví, že prevencia je lepšia ako represia. Ibaže nie na Slovensku. Tu je prevencia v plienkach, lebo boj o politické kreslá politikom nedovolí hľadať racionálne riešenia ale populistické. Odbornosť sa nenosí. Mám pocit, že zimnota z našej politiky sa preniesla aj do životného prostredia. A to je zlé.
