Sotva, čo som zišla dolu briežkom, dobehla som spomínané chlápätko, ktoré sa ledabolo vlieklo po Levočskej. Na chrbte malo veľkú školskú tašku, spoza ktorej trčala modrá šiltovka. V jednej ruke rifľová bunda, v druhej nahryznutý rožok. Zrejme nedojedená desiata. Akosi sme o seba zavadili pohľadom.
„Zo školy?" spomaľujem tempo.
„Hej."
„Bývaš v bytovke, alebo tu máte domček?" skúšam ďalej.
„My bývame na sídlisku, ale idem za mamkou do práce. Pečie torty, viete," aj pohľadom mi dá najavo, že jeho mamka je naj na svete. Dávam mu za pravdu.
Okolo nás frčia autá oboma smermi ako besné, ale my si ich nevšímame. Vedieme múdry rozhovor. Iba keď ide auto s dlhými drevami, vtedy sme ticho, lebo sa nepočujeme. Vravím si, že keď prídeme pred cukráreň, prevediem ho na druhú stranu, aby sa mu dačo nestalo. Dnes jazdí mimoriadne veľa áut.
„A v škole sa ti páči?"
„Páči, lebo nemusíme spať." Týmto argumentom síce zabil, no mňa nepresvedčil. Veď aj on raz vyrastie a pochopí, smejem sa sama pre seba. Cesta nám pomaly ubieha a ja som sa dozvedela, že ešte má mladšiu sestru, ktorá je v škôlke a že ocko jazdí na kamióne. A že jemu operovali v zime slepé črevo, aj mi chcel ukázať jazvičku, a že... Prečo stíchol?
Poobzerala som sa a s hrôzou som zistila, že chlapec už vedľa mňa nekráča. Aj keď bolo vonku teplo, v tom momente som zamrzla na cencúľ a prepadla ma panika. Len srdce chcelo kamsi vyskočiť. Až po chvíli som ho konečne zazrela: bol na druhej strane cesty a bezstarostne si vykračoval k cukrárni za svojou mamou.