Keď sa na nič nezmôžete

Autor: Júlia Hubeňáková - Bianka | 8.6.2012 o 15:46 | Karma článku: 12,36 | Prečítané:  882x

Odkedy spája Novú a Starú Ľubovňu chodník, rada chodím po práci domov pešo. Štyri kilometre svižnej chôdze považujem za veľmi prospešné. Okrem toho, že dám zabrať telu, vyvetrám si hlavu, občas sa pomodlím, usporiadam myšlienky, ... Aj keď je pravda, že dosť často ani štyri kilometre na usporiadanie myšlienok nestačia; vtedy treba zatiahnuť hlbšie. Na celom rituáli ma teší jedna vec, darí sa mi skracovať čas, za ktorý vzdialenosť medzi mojím pracoviskom a našim domom prekonám. Aby som bola presná, z pôvodných 47 minút som to stiahla na 41. To však len vtedy, keď ma nikto po ceste nezdrží, nejazdí veľa áut a ja občas pobehnem. Včera sa mi však do cesty pritmolilo malé chlápätko a ja, okrem porušenia časového limitu,  som zažila hrôzu.

Sotva, čo som zišla dolu briežkom, dobehla som spomínané chlápätko, ktoré sa ledabolo vlieklo po Levočskej. Na chrbte malo veľkú školskú tašku, spoza ktorej trčala modrá šiltovka. V jednej ruke rifľová bunda, v druhej nahryznutý rožok. Zrejme nedojedená desiata. Akosi sme o seba zavadili pohľadom.

„Zo školy?" spomaľujem tempo.

„Hej."

„Bývaš v bytovke, alebo tu máte domček?" skúšam ďalej.

„My bývame na sídlisku, ale idem za mamkou do práce. Pečie torty, viete," aj pohľadom mi dá najavo, že jeho mamka je naj na svete. Dávam mu za pravdu.

Okolo nás frčia autá oboma smermi ako besné, ale my si ich nevšímame. Vedieme múdry rozhovor. Iba keď ide auto s dlhými drevami, vtedy sme ticho, lebo sa nepočujeme. Vravím si, že keď prídeme pred cukráreň, prevediem ho na druhú stranu, aby sa mu dačo nestalo. Dnes jazdí mimoriadne veľa áut.

„A v škole sa ti páči?"

„Páči, lebo nemusíme spať."  Týmto argumentom síce zabil, no mňa nepresvedčil. Veď aj on raz vyrastie a pochopí, smejem sa sama pre seba. Cesta nám pomaly ubieha  a ja som sa dozvedela, že ešte má mladšiu sestru, ktorá je v škôlke a že ocko jazdí na kamióne. A že jemu operovali v zime slepé črevo, aj mi chcel ukázať jazvičku, a že... Prečo stíchol?

Poobzerala som sa a s hrôzou som zistila, že chlapec už vedľa mňa nekráča.  Aj keď bolo vonku teplo, v tom momente som zamrzla na cencúľ a prepadla ma panika. Len srdce chcelo kamsi vyskočiť. Až po chvíli som ho  konečne zazrela:  bol na druhej strane cesty a bezstarostne si vykračoval k cukrárni za svojou mamou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?