Keď sme sa večer ukladali k spánku, naša schránka na poštu bola prázdna. To viem isto. A ráno? Čuduj sa svete, ako taká tučibomba. Stará známa pesnička: predsezónny predaj, zlacnené, neopakovateľné, tak lacno nakúpite iba u nás..., čo leták, to väčšia sprostosť.
Tentokrát som fantastickú znôšku nezmyslov nevhodila rovno do zberovej škatule, ale spravila som s ňou medzipristátie na kuchynskej váhe. Neverili by ste, ale aj nič má svoju hmotnosť. Čestné slovo, zaškerilo sa na mňa presne 225 gramov ničoho. Riadne to mnou zalomcovalo a hneď som vzala do ruky kalkulačku. Keďže predpokladám, že obchodné reťazce netlačia toľko letákov, koľko vykazuje štatistický úrad domácností, skrátila som toto číslo na polovicu. Netuším, nakoľko je môj odhad presný. Povedzme, že plus mínus.
Ak v našej schránke bolo 225 gramov zbytočne zničeného papiera, v našej dedine to už bolo približne krát 800, čo je rovných 180 kg papiera. Ak predpokladám, že obchodné reťazce tlačia letáky pre 1 milión domácností, tak sme práve minuli 225 000 kg papiera. Papiera, ktorý kedysi rástol a dýchal v lese, bol naňho nádherný pohľad, zadržiaval vlahu, v korune ktorého hniezdili vtáci...
Nepatrím k zástancom regulácií. Ale mať aspoň na hodinu tú moc, zakážem obchodným reťazcom vydávať letáky. Beztak na nás vyskakujú z každej internetovej stránky a otravujú nás v elektronickej pošte, to by malo stačiť.
Čo vy na to, pán Žiga?