Prečítala som na smečku asi všetky články a diskusie, ktoré sa spájajú s Národným pochodom za život. Verte-neverte, ani jeden nevystihol moje pocity a môj zážitok. Ani ja sama to neviem vyjadriť a stále to kdesi v srdiečku spracovávam. Viete, keď vám chlap ako hora vyjaví, že ho maminka prijala ako prvé dieťa v 45 rokoch a nedala si ho vziať napriek všetkému a napriek všetkým, keď vás dospelá dcéra objíme a pobozká, lebo ste ju prijali, keď potláčate slzičky, aby ste neboli za čudáka, keď...
Bolo nás tam veľa. Na môj dedinský vkus až priveľa, ale v tomto prípade rada mením názor na to, čo je vkusné. Toľko radosti, doproprajnosti a nepredstieraného záujmu o tých, ktorí sa sami nemôžu brániť..., čestné slovo, ešte som také nezažila. Ockovia a mamy s drobcami, kočíky, fľaše, pampersky..., guľaté brušká budúcich mamičiek, moje nervy, žiadne voskové starenky v čiernych šafolkách. Yessssssss.
A tak, napriek rôznym zosmiešňujúcim článkom, ktoré mali za cieľ ukázať, že sa v KE nič také mimoriadne neudialo, za seba vyhlasujem, Košice boli v nedeľu úžasným miestom a som nesmierne šťastná, že sme tam ako rodina boli.
P.S.
Pán Jesenský, vďaka za skvelú reportáž, rada by som Vám potriasla pravicou. Tak zatiaľ aspoň takto, virtuálne :-)
