Súťažili rôzne kategórie, od úplne najmladších, až po veteránov. Medzi omladinou dokonca spod jednej prilby viali dlhé vlasy. To uvádzam len kvôli tomu, aby som uspokojila všetkých, ktorí sú za rodovú rovnosť. Inak, tam súťažili sami chlapi. My s manželom sme sa radili k veteránom. Jeho sivá brada a moje tesilové nohavice nás do tejto kategórie jednoznačne zaradili. A to našťastie nevideli môj kostolný pulóvrik s lurexovou nitkou, ktorý som ani za svet nechcela ukázať a napriek šantiacemu slniečku som sa škvarila pod športovou bundou. Dať dole bundu by bolo ešte horšie, ako tých pár blondínok, ktoré sa dali spočítať na prstoch rúk a ktoré voňali ako keby vyšli z parfumérie. Myslím si, že na motokrose nemá byť človek navoňavkovaný. Ak, tak môže byť jemne šmrncnutý benzínom. Síce nemusí smrdieť, ale nemá voňať. My sme nesmrdeli, až na ten svetrík s lurexovou nitkou, ktorý beztak nikto nevidel, sme boli ok. Odhliadnuc od sivej brady a tesilových nohavíc.
Obloha bola úžasná. Jemnučké barančeky a do toho ako keby ikonopisec, sediaci v lietadle, krížom-krážom písal po belasej oblohe biele ikony, ktoré sa postupne vyparili. Neviem, čo ma fascinovalo viac, obloha, či motorkári. Nad čoraz viac rozoranou traťou sa pokojne pásli ovečky. Bol to riadny kontrast, ale vravela som si, pokrok nezastavíš a keď sa nečudujú ovečky, nečuduj sa ani ty.
Ste zvedaví, ako dopadli Peter a Pavol? Nemyslím teraz apoštolov, ktorých popravili, myslím manželových kolegov. Petrovi nevyšiel štart, neskoro vystrelil. Pavol vyštartoval celkom obstojne, no tiež ho predbehli. Do prkínka, to kvôli tomu sme si nedopriali „šlofíka?“ Aspoň že tá úžasná obloha. Čo kolo to zmena. Vŕŕŕŕ´, skok, hups, vŕŕŕŕŕ, skok. Cieľová rovinka. Prvý preletel Peter a za ním Pavol. Presne v poradí, ako sa narodili.