Keď som bola dieťa,

Autor: Júlia Hubeňáková - Bianka | 27.12.2013 o 22:20 | Karma článku: 14,55 | Prečítané:  1054x

Vianoce boli krajšie.Neviem, či sa mi podarí vyjadriť, že prečo, ale pokúsim sa. Vianociam predchádzal dlhočizný advent. Metelica-nemetelica, mráz-nemráz, vstávali sme o piatej ráno, aby sme stihli o šiestej roráty. Na nohách partizánky, na sebe hubertus a na chrbte školská taška, z ktorej rozvoniaval domáci chlieb, natretý domácim maslom a označkovaný krúžkami cesnakových koliesok. (Cez veľkú prestávku mi spolužiaci závideli, že medzi chlebmi schovávam domácu klobásku. Cha cha, keby tak vedeli.) Aj ma pýtali odhryznúť, ale nemohla som priznať, že tá úžasná vôňa je vlastne ilúzia.

Pokiaľ mi pamäť siaha, čítalo sa cez roráty to isté slovo. „Hľa, panna počne o porodí syna," ktoré som už na konci rorátov recitovala spolu s kňazom. Aspoň si to tak pamätám. V posledný týždeň adventu postavili pred kostolom stromček. Spočiatku bol osvetlený obyčajnými žiarovkami, neskôr žiarovky obalili do farebného celofánu. Bola to nádhera. Doma sme medzitým chystali dobroty na vianočný stromček.  Kockový cukor sme balili do tenkého bieleho papiera, ktorý bol na koncoch rozstrapkaný. Vždy dva a dva cukríky sme viazali dovedna hrubou niťou. Mierku na dĺžku nite tvorilo zrkadlo, ktoré otec používal pri holení. Potom sme varili kolekcie. Nastrihali sme staniol na štvorčeky a vyplnili sme ním formičky. Zajace, motýle, hrozno, šišky... , ktoré sme potom naplnili kakaovou plnkou, do ktorej sme vložili nitku, urobenú podľa zrkadlovej mierky a preložili staniolom. Až po vybratí kolekcie z formičky, bola ozdoba hotová. Aké šťastie, keď sa cverna nedobre uchytila v čokoláde a vyrobili sme nepodarok. Potom, neskôr, už bolo dostať farebný staniol;  našim vianočným kolekciám by sa nevyrovnala žiadna značková čokoláda.

Keď bolo všetko nachystané,  prišiel na rad stromček.  Stál v parádnej izbe, v ktorej sa nekúrilo. Naobliekali sme sa a šli sme zdobiť. Najprv kockový cukor, potom kolekcie a potom banky (tak sme hovorili vianočným guliam). Opatrne, so zatajeným dychom, no aj tak sa zadarilo a aspoň jednu banku sme každý rok rozbili. A že to boli krásne banky. Potom sme ešte dali sviečky,  nie elektrické (tie boli až neskôr) ale obyčajné voskové, pripevnené v takých kovových štipcoch. A na úplný  záver prišli na rad anjelské vlasy. Neviem, či sa niekto spomenie na to, čo sú to anjelské vlasy.  Biele kudrlinky, povešané po konároch stromčeka..., prosto anjelské vlasy.

Keď už boli konečne Vianoce, zapálili sme sviečky na stromčeku. Ale iba na chvíľu, aby sa nestalo nešťastie. Tých pár minút však stálo za to a nič krajšie neexistovalo.   Bude to možno znieť neuveriteľne, ale my sme pod stromčekom nemali žiadne darčeky. Náš otec bol od môjho malička invalid.  Boli sme radi, že sú Vianoce a darčeky nám nechýbali. Až neskôr sme začali s darčekmi z našporených koruniek. Ako prvá sa pod stromčekom objavila 50 g horká čokoláda Orion za 4,50 Kčs v tmavohnedom obale. Na ďalší rok sme začali šporiť skôr a každý si našiel pod stromčekom už 100 g horkú čokoládu. Neskôr začala kupovať darčeky aj naša mama.

Atmosféra, ktorá vtedy v našom dome vládla je (žiaľ) nenapodobiteľná.  Deťom to už ani nedokážem vysvetliť.  Ešte veľa by sa dalo napísať o mojich najkrajších Vianociach, mám však nádej, že aj vy uchovávate v srdci podobné spomienky a radi si zaspomínate na vaše detské Vianoce.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?