Radkova manželka a mama Miša, Veroniky a Raďa. Zoznam autorových rubrík: Rodinné striebro, Bakalári, Fejtóny, Pokrútené paragrafy, Moje bá-sničky, Politika a ja, Report, Moje povedačky, Evanjelium podľa..., Fotofejtón, Súkromné, Nezaradené
Tak predsa ste vyhrali, síce len o jeden hlas, ale toto sa v dejepise deti učiť nebudú. Dôležitý, podobne ako v našom hokeji, je výsledok. Čo z toho, že chlapci hrali, keď... Kuvičie hlasy vám predpovedali čosi iné, no pravda zas raz zvíťazila a mne neostáva len sa s touto radosťou podeliť s ostatnými.
Novinár SME si myslí, že zjedol všetku múdrosť sveta. Že objavil Ameriku. Že rozumie sliepkam. A nemyslím tým ženy, ale naozajstné sliepky. Trt makový. Nerozumie. Súc poučená vlastnou skúsenosťou, vyvediem ho pekne krásne z omylu.
Zhoda náhod a prestupného roka rozhodli, že tohtoročný 10. marec pripadol na sobotu. Ráno nič nenasvedčovalo tomu, že práve dnešná sobota bude výnimočná. Všetky periny v našom dome sa rytmicky nadvihovali, kopírujúc vitálnu kapacitu pľúc, Bundáš nervózne pobehoval po dvore, čakajúc na nejakú kosť, sliepky sliepňali v kuríne, odrátavajúc do desať. Ako vravím, takmer tuctová sobota, keby ... keby nebolo to keby.
Eurorgis Nenažradikos sa narodil rodičom, ako neviemktoré dieťa v poradí. Bolo to dieťa rúče, ešte v plienkach sa malo k životu ako dáky Valibuk. Ej či sa mu len rodičia tešili. Papal a papal. A čím viac toho zošrotoval, tým viac si jeho pahltné brucho pýtalo. Otcovi sa nepozdávalo, že kým ostatní zjedia na obed jedno baranie stehno, Eurdžovi, ako mu doma familiárne vraveli, nestačili ani tri. A to ešte nevedel, že matka sa zriekla svojho prídelu, len aby bolo dieťa spokojné.
Zopár geniálnych nápadov som už mala. Od legislatívnych po úplne prozaické. Darmo, som šikovná, nech som akokoľvek skromná, na svoju šikovnosť môžem byť právom hrdá. Teraz sa mi teoreticky podarilo vyriešiť jeden veľký problém, s ktorým sa neúspešne boria všetky ponovembrové vlády. Veď uznajte, odstrániť nezamestnanosť, možno aj celosvetovú, to je prinajmenšom na Nobelovu cenu za ekonómiu. Ako na to? Je to jednoduché, asi ako zväčša geniálne nápady bývajú.
V politike treba byť pripravený na všetko, vtĺkam si už dosť veľa rokov do hlavy. Neviem, či je problém v tom, že neviem do tej svojej makovice dobre vtĺkať, alebo mám málo fantázie (čestné slovo, že si myslím, že jej mám dosť) alebo kde je vlastne pes zakopaný. Nech je to tak, či onak, dúfam, že nikdy nebudem šéfovať Národnej rade Slovenskej republiky.
Fakt sa to stalo. Skeptici neuveria a tí, čo sú pri mojich článkoch zo zásady proti, mi zas raz virtuálne poklopkajú po čele. Ale čestné slovo, že sa to stalo a voľby v mojej rodnej obci, Novej Ľubovni, boli zmanipulované.
Neviem prečo je to tak. Možno to máme v génoch, možno sme sa už tak narodili a za to nemôžme. Bez pohody, bez úsmevu.
Večer po televíznych novinách napätie v rodinách rastie. Konzumenti konzumu na chvíľu prestanú pučiť pukance, pivo voľným (s)pádom steká po mastnej brade a prsty zúrivo ťukajú do mobilu ľahko zapamätateľné číslo. Všetci vypliešťajú oči na obrazovku, dúfajúc, že z gelových pier zaznie práve ich meno. Dnes to určite vyjde. Hlúposť. Nie je to tak. Scenár sa nenapĺňa. Slovač ten program až tak „nežerie." To bolo len trápne prianie organizátorov esemeskového biznisu. Vsadili na túžbu chlapov vlastniť kabriolet, na túžbu mladých, byť extravagantný, na túžbu žien po červenom aute. Stačí poslať jednu jedinú esemesku a ste v hre. Ibaže človek mieni... Tuším sa niekto poriadne sekol.
Ta sme še dočkali, abo jak še rečuje na vychodze, čim horši to dopadňe, ta tym ľepše. Ta ja ňeznam, abo som ja dočista glupa, abo budze koňec šveta, jak še piše v totej Apokaľipše. A ja glupa ňe som, to znam doista. Priklad napriklad mi minule taky maly smarkaty cigančik povedzel: "Teta, aká ste pekná, nekúpite mi rožok?" Ta ľen glupi by nekupil, ked ho pochvaľa. Ja pridala i jogurt k temu.
Fakticky. Možno mi neuveríte, ale verte, dejú sa občas sa zázraky. Aj včera večer sa jeden udial priamo v našej obývačke. Puškárová s brilantným mejkapom, britkým slovníkom a brisknou komunikáciou a oproti nej, dva holuby. Až sa mi žiada povedať, dvä holúbätka.
PP – Piatok popoludní. Skoro som zmeškala našu emhádečku. Ale nezmeškala. Normálne sa mi ušlo miesto na sedenie, síce vzadu pri študentoch, čo je však hlavné, pohli sme sa a strojček so svojím odporným: „Priložte kartu,“ zavrel ústa po najbližšiu zastávku.
My na dedine sme si až donedávna mysleli, že ísť na jachtu s finančným žralokom štátny úradník jednoducho nesmie. Ani vtedy nie, keby bol na najnižšom stupni riadenia, keby mu zašili ústa, keby naša mena bola najsilnejšia na svete, keby bolo v politike i ekonomike úplne bezvetrie a keby ho tam pozvali len preto, že je to najsympatickejší človek na svete. Je medzi nimi proste neprekonateľný kanál, ktorý bez zlomenia väzov nemožno preplávať. Takí sme my boli ťulpasi.
Ruku na srdce, myslíte si, že sa to na našom zadubenom Slovensku dá? Svet nám –ženám- nepraje. Skúsila som to na vlastnej koži a rada sa s vami o túto skúsenosť podelím. Rozhodla som sa splniť si svoj životný sen. Roky bežia a... Začala som vypĺňať dotazník pre budúceho možného zamestnávateľa, teda pre agentúru, ktorá by mi môj sen pomohla zrealizovať. Čo sa však nestalo.
Je najvyšší čas. Väčšina to už, verím, stihla. Ja ešte stále nie. Aj keď sa mi do toho veľmi nechce, musím. Veď čo by povedali ľudia. Že porušujem pravidlá? Stačí, že som porušila vlani. Akosi som pozabudla tie nešťastné pneumatiky vymeniť a teraz sa mi to mstí dvojnásobne. Šťastie, že za to nedávajú pokuty.
Asi došla šťava, či čo. Známi kričia, nepožičiam, najprv nám ty vráť, alebo čosi v duchu, že čo nič nepíšem, keď už som z nich spravila závislákov. Sa vám povie. Nevravím, že nemám o čom. Mám. Ale keď to sú také silné myšlienky, ktoré, pri všetkej úcte, len tak neprežriete, nestrávite, nepochopíte. Váš génius na to nestačí, veď aj ten môj sa s tým len sťažka vyrovnával. Čas však pomaly dozrel a ja som sa rozhodla, že vás –milá Betka a Vlado, ale aj niektorí milujúci mailujúci- prekvapím s mojimi najintímnejšími myšlienkami, ktoré by som ešte včera nikomu nikdy za žiadnych okolností.
Myslela som si, že v tomto smere som takpovediac, bezchybná. Viacerí ste už dostali odo mňa krátke správy, v ktorých som vás upozorňovala na prešľapy proti slovenskému jazyku. Poniektorí ste sa priznali, že sa mojich krátkych správ obávate, poniektorí ste prejavili vďaku, poniektorí zlosť na seba samých.
V čakárni všeobecného lekára sa to pomaly zapĺňalo. Vlastne nie pomaly, o siedmej už boli lavičky obsadené a hárok zapísaný. Tí prví sedeli blízko pri dverách ambulancie a ukradomky sledovali, kedy sa otvoria a zjaví sa v nich sestrička z Kramárov. Ups, a zjaví sa v nich sestrička. Uplynulo dlhých desať minút a prianie sa stalo telom. Robustná, zavalitá, ako King Kong si premerala pacientov, prevrátila očné buľvy a zdrapila papier. Nadýchla sa, čím v čakárni ubudla polovica kyslíka a chcela vysloviť prvé tri mená.
Keď sa v médiách objavila správa, že naši policajti zaistili v Dunajskej Strede obrovský kontraband kokaínu, čosi, akési nenápadné senzory, začali vo mne blikať. Nevedela som to rozlúštiť, nie to ešte pomenovať. Stačilo však, že senzory zablikali a už bolo po harmónii v mojej, inak pokojnej duši. S drobnohľadom som čítala všetky správy, hltala každé slovíčko z úst hovorcov, k tejto kauze storočia.
Každý rok nad ním dlho premýšľam. A hlavne seriózne. Výsledok je však žalostný. Čím je záväzok kvalitnejší a priam zachraňujúci ľudstvo, tým skôr ho poruším. Hanba. Už by sa mi za tie roky mohlo čosi zadariť. Inak strácam svoju ľudskú tvár, prestávam si vážiť samú seba.
