Prostitútka

Autor: Júlia Hubeňáková - Bianka | 8.7.2007 o 14:00 | Karma článku: 9,42 | Prečítané:  2973x

-V ten novembrový deň bolo počasie pod psa. Od rána fúkal severák a ťažké mraky sa čochvíľa prevaľovali cez mesto. Boli sivé a neveštili nič dobré; nanajvýš tak prvý príval snehu a ľadu,- začal rozprávanie František. Mysľou mu razom všetko prebehlo. Podvedome sa zahnal rukou, akoby sa dali spomienky takto poľahky odplašiť. Jeho neter, Ľudmila, bola rada, že sa konečne nechal uhovoriť na vyrozprávanie toho zvláštneho príbehu. Čosi o tom počula, ale vždy len tak na pol úst; bolo to tajomstvo. Ľudmila je tínedžerka, treštidlo, ktoré si práve užíva prázdniny u strýka. Pobudne tu nejaký týždeň - dva a potom pôjde na bicykli ďalej. Má v pláne navštíviť zo tri kamarátky a ...a potom sa uvidí. Nelámala si s tým hlavu.

-Strýko, nalejem ti ľadový čaj a donesiem kávu,- bola by mu zniesla aj modré z neba, len aby pokračoval. -Dobre, Ľudmilka, a dones aj bibliu, budeme ju potrebovať.- -Bibliu?- to sa jej nepáčilo. Predsa len pre ňu zabehla do strýkovej pracovne. Zakaždým ta vchádzala s veľkou úctou. Starožitný nábytok a množstvo hrubých zväzkov kníh v nej vyvolávali pocit, že sa zmenšuje. -Pohľadaj Lukášovu 15. kapitolu,- uchlipol si z kávy. Namiesto bombového príbehu si budú čítať z Písma. Ešte nech povie, že sa má s ním pomodliť breviár a vystrie ju dočista. To sa radšej mohla celé popoludnie bicyklovať. -Teraz si to v pokoji prečítaj, ja si zatiaľ zatelefonujem.- Odišiel do kuchyne. Postriebrené vlasy mu neposlušne padali do tváre, keď prechádzal cez balkón. Ľudmila sa unudene pustila do čítania. -Ci pána, príbeh o márnotratnom synovi, snáď mi teraz nezačne kázať, ako sa mám správať k mame a vôbec, asi to tu zabalím,- hromžila v duchu. -Tak čo, prečítané?- spýtal sa strýko, keď sa vrátil. -Ehm,- odpovedala. -Tak si predstav, bolo to rok po zamatovej revolúcii. Všetko bolo hore nohami. I po roku sme sa ešte nevedeli zmestiť do kože. To vieš, ja som bol vtedy čerstvo vysvätený, aj keď rokov som už mal na rozdávanie,- pousmial sa. Jamka v brade sa mu pekne zvýraznila. Ľudke sa veľmi páčila. Aj mamka má takú. -Tak náhodou, ja som z kože veľmi nevyskakovala, mala som vtedy tuším dva roky.- -Hej, bola si také malé škvŕňa, ktoré sa s nikým nevedelo dohovoriť. Stále si ma ťahala za reverendu, keď si dačo chcela, lebo tvojmu esperantu nik nerozumel.- Smiali sa obaja. František pobavene, Ľudmila trochu zahanbene; predstava, že strýka ťahá za reverendu sa jej nejako extra nepozdávala. - Strýko, už ma, prosím ťa, nenapínaj, pozri, príbeh z Biblie som si prečítala, už by si mi to hádam mohol povedať,- vrátila Františkova neter tému rozhovoru tam, kde bola na začiatku. -Tak dobre, moja, ideme na to. Spomínal som ti, že bola riadna kosa. Pôsobil som vtedy v jednom okresnom mestečku. Keďže sme šetrili na kúrení, cez týždeň bývali omše zväčša iba v kaplnke. Vošlo sa tam zo 50-60 ľudí, čo úplne stačilo. Bolo nám teplejšie a mali sme bližšie k sebe. A malo to príjemnú, skoro rodinnú atmosféru. Na ten deň vyšlo čítanie o márnotratnom synovi. Ani som si nepripravoval kázeň. Priznávam, trochu som to odflákol. Téma bola ľahká a na mňa liezla chrípka. Hádam niečo poviem aj bez prípravy, vravel som si. Miništrant práve čítal lekciu, keď sa zrazu na kaplnke otvorili dvere a spolu s meluzínou, vošlo vyľakané dievča. Akoby som to povedal, taká...- -Prostitútka?- -Ako vieš?- -Domyslela som si.- -Mala kožušinovú bundu alebo skôr takú umelinu, krátku sukničku a čižmy nad kolená. Na hlave čudný účes a bola veľmi zmaľovaná. Miništrant sa zasekol. Pokynul som mu, aby pokračoval. Ľudia ho však nevnímali. Všetci do jedného sa pozerali na tú dievčinu. Z ich očí som čítal zdesenie i výčitku: „Čo tu robíš, nehanebnica, choď preč, to je náš kostol, ty medzi nás nepatríš.“ Zašumelo to ako v úli, padli i tvrdé slová. Prišiel som na ambonu a začal čítať evanjelium. Vieš, Ľudmilka, občas v živote zažijem také zvláštne momenty, keď to, čo je v Písme, akoby sa zopakovalo, akoby to bolo úplne identické. I vtedy sa stalo čosi podobné. Ja som čítal, úplne pomaly, dôstojne, ako ešte nikdy. A evanjeliový príbeh sa odohrával pred mojimi očami. Tá dievčina stála uprostred uličky, nikto sa v lavici neposunul. Triasla sa ako osika. Možno od zimy, možno od hladu, možno od strachu a možno... Keď som bol uprostred čítania, po tvári sa jej začali kotúľať slzy. Farbičky z očí sa jej zmývali a stekali spolu so slzami po lícach. Mal som gunču v hrdle. Ľudia začali uhýbať pohľadmi. Čosi sa v nich pohlo. Najmenší miništrant, Vladko, nebol ešte ani na prijímaní, bol veľmi hyperaktívny. Nemohol obsedieť. Aj pri miništrovaní sa vrtel, alebo aspoň kreslil nohou do koberca akési znaky. Teraz je na vysokej. Tak ten Vladko veľa nerozmýšľal, rozbehol sa naprieč kaplnkou do sakristie a vrátil sa so svojou vetrovkou. Obkrútil ju tej dievčine okolo nôh. Toto som už nevydržal. Nebola žiadna kázeň. Iba som si sadol a utieral slzy. A viacerí so mnou. Keď sme si po modlitbe Otče náš podávali ruky, mnohí z lavíc vstali a podali ruku i dievčaťu. Boli, pravda, aj takí, čo to nepochopili a poniektorí dokonca pohoršene odišli.- -Hlupáci, obyčajní hlupáci to boli,- vykríkla. Zazvonil mobil. Ľudmila až podskočila, tak sa preľakla. František ho vypol, vedel, že ak to teraz nedopovie, už sa mu to druhýkrát nepodarí. Ľudke tiekli slzy voľným pádom. Ale tiekli! Ani sa ich nesnažila zadržať. -Veľmi som sa chcel s tým dievčaťom po omši stretnúť. Kým som sa odstrojil a dal kostolníkovi inštrukcie, ubehli nanajvýš dve minúty. Vrátil som sa do kostola, už tam nebola. Vybehol som na ulicu. Počasie bláznilo. Sneh a mráz akoby súperili. Nenašiel som ju. Ešte som sadol do auta a pomaly prešiel celé mesto. Zbytočne.- Odmlčal sa. Rukami si zakryl tvár. Vyzeralo, že by sa chcel celý schovať do vlastných dlaní. -Strýko, tak to je naozaj silný príbeh. Nechápem, prečo mi mamka o ňom nechcela nikdy povedať. A prečo si si vlastne robil výčitky? A neviem, čo všetko okolo toho bolo,- povedala Ľudka, utierajúc si nos. -Vieš, moja, ešte som nedopovedal. Na druhý deň sa po meste rozchýrila hrozná správa. To dievča našli ráno smetiari pri rieke. Malo na tele množstvo bodných rán... Vykrvácala.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PÍŠE NOURIEL ROUBINI – FÓRUM

Toto bude iná kríza ako minulá

Iná kríza bude potrebovať iné riešenia.


Už ste čítali?