Žijeme v spoločnosti tieňov, hráme svoje úlohy, ktoré sme si sami vybrali. Pred cudzími sa snažíme robiť lepšími, skrývame svoje zraniteľné miesta alebo neveselé časti svojho života. Alebo si z nich v túžbe po uznaní, obdive a vysokej karme spravíme obchod, výkladnú skriňu. Hráme svoju divadelnú rolu života. Priateľom dovolíme nahliadnuť do svojho súkromia, poodhalíme im čo skrývame pred ostatnými, lebo sa cítime unavení neustálym pretvarovaním, neustálym kontrolovaním seba. Pred necelými štyrmi rokmi si vybral úlohu tvrdého, nezmieriteľného diskutéra, provokujúceho aj odsudzujúceho, diskutéra, ktorého zákonite mnohí nemôžu mať radi. Prečo práve takú? Vraví – nie je umením milovať, veriť a prijímať názory od človeka milého, úlisného, nešetriaceho peknými slovami, ľúbivými vetami, ktoré radi prijímame, lebo hladia naše ego nezamýšľajúc sa priveľmi nad ich pravdivosťou, nad ich opodstatnenosťou. Je obtiažne prijať názor človeka nečistého, nepríjemného, akokoľvek by jeho tvrdenia boli pravdivé. Je obtiažne milovať a vážiť si človeka, ktorý hovorí hrubo a neúctivo, aj keď používa odborné argumenty, vedecky podložené, praxou preverené. Nikdy nemal rád vychodené cestičky, značkované chodníky, ľahké riešenia. Preto zvolil úlohu zvieraťa dotieravého, brechajúceho, hrubého a nepokorného. Ježiš Kristus povedal: vezmi kríž svoj, zapri sám seba a nasleduj mňa. Ľudia hovoria: nie je koláčov bez práce. Kto dokázal zaprieť sám seba, povzniesť sa nad hrubú formu jeho viet, porozmýšľať a prijať jadro jeho myšlienok, našiel jeho dušu. A on vedel, že iba tí sú ozajstnými priateľmi, oni sú tí, ktorých si môže vážiť a cítiť k nim úctu, lebo oni sa sklonili k nečistému. A našli iného človeka, tak odlišného od jeho hereckej postavy. Nechcel a snažil sa nebyť lacným pouličným hercom pre dav ponáhľajúci z jedného obchodného domu do druhého, ktorý sa snaží zaujať gýčom viet, chcel odovzdať odkaz tým náročným, čo sa vedia zastaviť vo svojom živote, zaujať sa pre ničotnú vec, rozmýšľať nad nepríjemnými slovami, lebo tí jeho odkaz nezabudnú. Hral pre tých, čo vidia človeka sebe rovného v apatickom bezdomovcovi, v zlostnej žene alebo v brechajúcom psovi. Ale kým ozaj bol? Jeho anonymita dráždila zvedavosť mnohých. Na samom počiatku, keď iba prišiel do diskusií a stal sa podľa tunajších pravidiel anonymným nickom, na svojej web stránke napísal odkaz, vďaka ktorému ho dokázali vystopovať tí, čo vedeli ako. Ktorí neboli leniví, ktorí vedeli rozmýšľať. Veď k čomu je lenivému niečo vedieť? Zvažoval, že pri svojom odchode sa plne odhalí, prezradí svoju identitu, aby ukojil zvedavosť. Ale nakoniec usúdil, že by nebolo spravodlivé voči tým, čo sa namáhali, čo prekonali seba, oslovili ho a spoznali ho sami svojím úsilím. A tak dovolil iba odhaliť, že je tým snívajúcim chlapcom, ktorému sa splnili jeho detské sny meniť svet a byť pri tom, keď sa mení svet. Prežiť na vlastnej koži dobrodružstvo verneoviek aj londonoviek, bojovať o život s neľútostnou prírodou, zúčastniť sa objavov, ktoré sa dostávajú do učebníc. Čo odkázal? Okrem dvadsaťtisíc príspevkov aj záverečné poďakovanie tým, ktorí ho čítali a zvlášť tým, ktorí s ním diskutovali. Nie tým, čo sa iba hlúpo hádali, nadávali do eštébakov a komunistov, hladkali si malomeštiacke ego, či sa iba frajersky predvádzali. Poďakovať chce iba tým, čo sa usilovali argumentovať, rozmýšľať, prinášať iné pohľady, iné názory a podopierať ich dôvodmi. Nevadilo mu, že s ním nesúhlasili, stačilo mu, že svojimi faktami, svojimi odlišnými pohľadmi rozširovali jeho obzor. Nezazlieva tým, čo ukázali, kde sa mýlil. Vie, že chybuje tak ako každý, kto niečo robí intenzívne. Diskusie preňho boli iba hrou, hrou, kde sa obohacoval sám a dúfal obohatiť ostatných. Nie vždy hrou príjemnou. Bolelo ho, keď niektorému priateľskému nicku alebo blogerovi či blogerke, ktorých v duchu ctil, písal tvrdú reakciu len preto, aby ostal verný svojej hre, pravidlám, ktoré si na počiatku stanovil. Aby nemeral dvojakým metrom tým, čo stáli proti nemu a tým, ktorých považuje za svojich priateľov a ktorí aj jeho považovali za svojho priateľa. Dúfal, že pochopia a vytrvajú. A tých priateľov a priateliek mu diskusie dali stovky - ľudí, ktorých si váži pre ich ľudskosť a obetavosť, ktorých ctí pre ich odvahu stáť si za svojím názorom proti nemysliacej väčšine, ktorých obdivuje pre ich schopnosť nachádzať správne argumenty a vhodné slová k vyjadreniu dôležitých a prínosných myšlienok, ktorým sa vždy poteší, keď nájde ich meno alebo ich nick pri článku alebo v diskusii. Prečo skončil? Dosiahol svoju métu, ktorú si slobodne stanovil. Tou métou bol guľatý počet príspevkov. Netúžil robiť rekordy, veď iní diskutéri, používajúci niekoľko nickov, napísali oveľa viac. Povedal, čo povedať vedel, napísal veľa a už by sa opakoval. Stal by sa dokonale nudným. Už sa ním miestami stával. Nie je pre tvorivého človeka horšie, ako stať sa nudným. Dňa 1. augusta 2007 napísal svoj devätnásťtisíci deväťstodeväťdesiaty deviaty diskusný príspevok a ten posledný, záverečný dvadsaťtisíci, si ponechal pod tento článok. Žil na diskusiách vďaka vám, priatelia, a ďakuje vám, že mohol žiť s vami. Trinácty pes
