Úsmev, prosím

Autor: Júlia Hubeňáková - Bianka | 25.8.2009 o 11:37 | Karma článku: 10,20 | Prečítané:  2324x

Neviem prečo je to tak. Možno to máme v génoch, možno sme sa už tak narodili a za to nemôžme. Bez pohody, bez úsmevu.

Mám zopár známych vonku. Oni mi to stále pripomenú, keď sa vrátia, že na Slovensku je  otrasná atmosféra. Že sa nesmejeme, že si závidíme, že sme rozvadení, že sme malomeštiaci. Vždy sa bránim, nechcem dopustiť pomyslenie, že majú pravdu. Vadím sa s nimi. 

Vadím sa s nimi, že sa mýlia, že sú zaujatí, že sa robia dôležití, lebo boli vonku umývať špinavý riad. Bijem ich hlava-nehlava. To čo si dovoľujú. My že sa vadíme? My že sa nevieme smiať? Ale som im dala. Nezabudnú. 

Večer si pozriem správy. Politici sa mračia a mračia. A vadia a vadia. Prísne zomknuté pery. Len vyvracajú podozrenia a nadávajú na tých, čo ich podozrievajú. Jediný, kto sa včera v správach usmieval bol Fidel. 

Premietam si svoje pracovisko. Ududrané. Prirodzený úsmev mala snáď iba Slávka. Otáčam svoj pohľad na seba. Usmiala som sa aspoň ja? Na niekoho, na niečo? Kde nič, tu nič. 

Premietam si našu ulicu. Všetci sa tvária ako pred zmenkou peňazí. A ja s nimi. Iba malý Andrej od susedov mal pohodu z toho, že s odlepenou a vrchovato naloženou pamperskou zutekal mame. Chytila ho až v záhrade, zlepeného až hrôza. 

Včera sa vrátila z Viedne Jana. A hneď na mňa: Možno mi neuveríš, ale takéto niečo negatívne, neláskavé a neúctivé sa nájde málokde na svete. Niežeby som teda veľa krajín precestovala, ale keď sa sem vrátiš z tolerantného, pokojamilovného Dánska a kľudného Rakúska, tak to strašne cítiť.

 No nevynadali by ste jej?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Ak vláda dovtedy dožije, jesenný lockdown jej zlomí väz (týždeň podľa Schutza)

Najvyšší súd roztrhal verdikt Sabovej senátu na márne franforce.


Už ste čítali?