-Hej, už je to v minulom čase. Mal. -Škoda, čo už. Celkom nám to pomohlo. Ešte niečo? -Veď práve. -Čo práve. Tak to nenaťahuj, nemám to rada. -Taaak vieš..., zmizli nejaké peniaze. Nikto sa nechcel priznať. -Uff, a preto si ty prišiel o robotu? Nebodaj... -Boli sme všetci na pohovore u šéfa. Po jednom. Ja som šiel posledný. Povedal, že mi neverí ani slovo. Tak som mu povedal, že keď mi neverí, tak ja radšej odídem. Že vraj presne takto to myslel. To je podraz, na papieri mám, že odchádzam dohodou, ale on ma vyhodil. Neprávom. -Nedalo sa to nejako vysvetliť? To len tak, bez dôkazov ťa obvinil? Čosi musel mať na teba. -Že som podozrivý, lebo som bol príliš iniciatívny. Že som to len hral. Povedal som mu, že ja mám svedomie čisté. Mami, vieš aký som naštvaný? Tí štyria sa poflakovali a ja som sa fakt snažil. On mi neverí. Pripadám si ako blbec. Ja som predsa nič neukradol. Ja nie som zlodej. -Viem, že nie si zlodej. A neboj sa, nájdeš si inú robotu. Len si sa zrazil so životom. Ešte takých kopancov zakúsiš v živote, ber to ako prípravu. -To čo mi hovoríš? Čakal som, že sa nahneváš, alebo ma poľutuješ, alebo neviem čo. Veď to sa neoplatí poctivo robiť. -Som naštvaná, a poriadne. Len nevidím východisko a nič múdre mi nenapadá. Ale vieš čo by som považovala za naozaj hrozné? Keby si tie peniaze ukradol. A keby šéf potom niekoho nevinného vyhodil. Také by neprebolelo. To, čo sa stalo tebe, prebolí.
Ja nie som zlodej
-Ahoj, mami. -Ahoj, čo voláš v takom nezvyčajnom čase, stalo sa niečo? -Nuž, ako by som to..., nebudeš sa hnevať? -Hnevať sa budem, ak to hneď nevyklopíš. Čo sa stalo? -No, tá brigáda, čo som mal... -Mal?