Na jednu moju básničku som predsa len celkom hrdá. Keď už nie na iné, túto si dosť často otváram. Raz, bolo to asi rok po jej napísaní, ju recitovali u nás v kostole. Bola krasopisne napísaná na veľkom výkrese a vyvesená pri deťoch. Napokon, keďže si získavala obľubu, som súhlasila, aby ju jedna mladá učiteľka, moja kamarátka, vyvesila v škole. Vravela mi, že básnička sa teší záujmu žiakov i učiteľov, poniektoré deti si ju odpisujú. A tu vo mne vzbĺkol taký nedobrý plamienok. Pocítila som šancu zviditeľniť sa a nevedela som tomu odolať. V mojej škole, kde som deväť rokov drala nohavice, visí moja básnička a nikto netuší, kto ju napísal. Tak som poprosila učiteľku Májku, aby pod báseň dopísala moje meno. Povedala, že je to skvelý nápad. Na druhý deň sa pod básničkou ocitlo moje meno. Tušíte, že sa potom čosi stalo? Správne, stalo. Moja básnička, teda výkres, na ktorom bola napísaná, sa po chvíli dostal do nahnevaných rúk a razom získal tvar lopty.
Spočiatku to mnou otriaslo a ovládol ma hnev. Potom som sa utíšila a skúmala, prečo to tá osoba spravila. Nemám vedomosť, žeby som jej niekedy v živote ublížila. Možno áno, iba o tom neviem. A možno som jej len vrcholne nesympatická a všetko, čo sa spája so mnou je automaticky zlé a ona sa nevie ubrániť predsudkom. Občas ju stretnem na autobusovej zastávke. Vždy ju obchádzam v bezpečnej vzdialenosti. Necítim voči nej nenávisť, ani hnev, dokonca som jej za túto skúsenosť vďačná. Posunula ma k inému nazeraniu na ľudí. Odvtedy sa častejšie zamýšľam nad svojím vzťahom k iným ľuďom a dávam si pozor, aby som nemala predsudky a neodmietala ich len preto, že nemajú moje sympatie. Nie je totiž pre mňa vôbec jednoduché dávať na prvé miesto to, čo iný človek hovorí a až na druhé, kto to hovorí.
