Otec Vasiľ, viete čo ma zaujalo? Že ste stavebný inžinier. Mali ste chlieb v rukách a hádam aj sľubnú kariéru pred sebou. Prečo ste všetko zanechali a rozhodli ste sa stať kňazom? Ak som dobre rátala, vysvätený ste boli vo veku 33 rokov, teda žiadne mladícke poblúdenie.
Vyštudoval som prekrásny odbor Geodézia a kartografia na stavebnej fakulte a predo mnou sa črtala celkom slušná perspektíva profesionálneho rastu a hmotného zabezpečenia. Neodolal som však vnútornému hlasu Ježiša Krista, ktorému som v 25 rokoch povedal prvé vážne áno a potrebujem ho obnovovať permanentne, v podstate dennodenne. Otázka „prečo" sa mi páči, lebo ide na koreň vecí a problémov. Porozumiete takej odpovedi? Lebo Ježiš... To je o viere a Božom pozvaní... Bez toho sa to nechápe...
Pôsobili ste v Bratislave, v Trnave, kde ste sa určite stretávali vo väčšej miere s intelektuálmi. Nechýba vám niekedy akademické prostredie?
Ohlasovanie Božej nepochopiteľnej lásky k človeku, nie je o intelekte, ale o veľkom a o otvorenom srdci prostého človiečika, či svetoznámeho intelektuála. Na Horu chodia aj študenti a intelektuáli. Takže nechýba.
Ako ste prijali rozhodnutie biskupa, že sa budete takpovediac na plný úväzok venovať pútnikom na hore Zvir?
Prekvapivo, s obavou, s veľkým odhodlaním a samozrejme aj s radosťou, že budem môcť hovoriť Slovensku, ba i zahraničným pútnikom o Ježišovej milosrdnej láske k človeku.
Myslíte, že vaša misia má význam? Nie je to zo strany pútnikov len taká prázdna ľudová zbožnosť, davová psychóza, honba za zázrakmi, senzáciami?
Mala význam Ježišova misia? Malo význam ohlasovanie Ježišovho evanjelia počas dvadsiatich storočí? Prinieslo to trochu viac lásky do barbarského sveta?
Ak odíde z našej milovanej Hory Zvir čo i len jeden človek s odhodlaním byť lepším a milujúcejším človekom, má to zmysel?
To, za čím chodia na Horu Zvir pútnici môžem ovplyvniť (nie vždy) až na Hore. Aj „prázdna" ľudová zbožnosť, davová psychóza, honba za zázrakmi, sa môže zmeniť na to, že Ježišovo posolstvo je o láske k Otcovi a všetkým okolo nás.
Na Zvire sa slúži svätá liturgia každý deň, sedem dní v týždni. Či sú tu tisícky pútnikov, alebo je ich počet jednociferný, ste pútnikom stále k dispozícii. Spovedáte, niektorí sa chcú len porozprávať... Chce to asi veľkú dávku trpezlivosti. Zvládate to?
Už pri kňazskej vysviacke som komusi v médiách povedal, že ma zaujíma predovšetkým vnútro človeka. Som fyzickými a psychickými silami limitovaný ako každý smrteľník. Ale viete, že platí: Kto vie prečo, vie aj ako? Azda to sčasti zvládam...
V médiách prebehla správa, že vo vyspelých krajinách náboženstvo úplne vymiera. Čo myslíte, ako bude vyzerať svet, keď by viera v Boha naozaj vymrela?
Viera v Boha môže vymierať. Vtedy nastupuje viera v bôžikov akéhokoľvek druhu. Pozrite sa do dejín, čo sa stalo s ríšami, či národmi bez Boha. Rozložilo ich to zvnútra. O to, že viera v Boha nevymrie, sa nebojím. Skôr uvažujem a obávam sa, akí sme ľudia ako jednotlivci, či celok zraniteľní a bezmocní voči mnohému, a napriek tomu robíme bohov zo seba...
Vraj tu chodia ľudia zo všetkých končín sveta. Uveďte, prosím, zopár príkladov.
Okrem našich Slovákov, veľkého počtu Čechov a Poliakov, prichádzajú aj z Rakúska, z Nemecka, Holandska. Boli tu pútnici z Filipín, z USA, naposledy v marci tu bol autobus Mexičanov.
Čo pokladáte za najväčšie bohatstvo tohto miesta, alebo skúsim inak, aké je ovocie Zviru?
Nadobúdanie vnútorného pokoja, duchovné obrátenia, fyzické a psychické uzdravenia, zmena spôsobu života... Ktosi pomenoval Zvir ako duchovné kúpele...
Mám dosť známych ľudí, ktorí hľadajú, ale nenachádzajú. Stretli ste na Zvire takých? Našli?
Našli tu oslobodenie od drog, od alkoholu, spomeniem Jozef Hrenáka zo Slopnej, našli tu živú vieru a cestu do Cirkvi, napríklad česká herečka Národního divadla Lucie Žáčková, našli tu nové impulzy do života, vnútorné uzdravenie. Za dvadsať rokov bolo aj viacero telesných uzdravení.
Zrejme by tých príbehov bolo viac, skúste však nejaký veselší, aby sa čitatelia blogu na záver usmiali, aspoň tak, ako keď pútnici odchádzajú zo Zviru.
Priamo na Hore a každodennom dianí nie je mnoho humorného. Ľudia tu prichádzajú s mnohými vážnymi ťažkosťami života, s nádejami, ale potom aj s vďakou za pomoc Nebu.
Párkrát v chladných mesiacoch som sa pýtal na konci pútí, či banujú, že sem prišli. Zvyčajne nebanujú. A pýtal som sa, či vedia, aké je banánové víno. No také, keď na druhý deň banujú, že ho pili.
A ešte posledná obligátna bodka za rozhovorom. Čo by ste popriali čitateľom tohto článku?
Prajem a vyprosujem nielen všetkým čitateľom, ale všetkým ľuďom dobrej vôle, aby sa ich dotkla Božia Ježišova nepochopiteľná a nenapodobiteľná láska.
