Mám rada Miroslava Donutila, pretože mám rada láskavý humor. V jeho osobe je to skĺbené a ja viem, že aj keď on niekoho alebo niečo zosmiešni, tak to urobí s láskou. Iba málo iných humoristov to dokáže podobne, s láskou.
Včera sme boli s manželom na litmanovskom Zvire. Také neznáme miestečko na zemeguli. Ani Word ho nepozná a nekompromisne ho vyčervenil. Keď sme s našou hrdzavou škodovkou prišli pod Horu, svet sa zbesnel. Naše auto nie a nie prekonať výškový rozdiel. Asi 20 cm snehu sme nemohli prekonať. Cesta bola rozrytá ako od diviakov, a keď po ďalšom cúvaní nám jazdu prekrížil spadnutý smrek, nerozumeli sme ničomu. Fučiac sme len tak tak stihli sv. liturgiu v domčeku zjavení a po nej aj spoveď. Ej, či nám prišla vhod.
Na spiatočnú cestu sa nám prihlásil jeden bohoslovec, ktorý sa potreboval dostať do Ľubovne a potom do Prešova. Z Hory nás zviezli ich autom, keďže naše skapalo hneď pri jarku. Píp, píp, píp, ozýva sa v štvorkolke. Môj pokus o vtip nevyznel najlepšie: „Hádam tu nie je nástražný systém?" „Prestane pípať, keď sa pripútate," odpovie mi bohoslovec za volantom. Taký holobriadok. Remeň, ktorý držím v ruke, zasuniem do západky. Konečne je ticho. Tvárim sa, že mňa sa to netýka.
Ďalšiu lekciu dostanem, keď pod Zvirom presadneme do nášho auta. „Odkiaľ ste, pán bohoslovec?" „Narodil som sa v Poprade, ale potom sme odišli do.... a potom do.... a potom do... Viete, môj ocko je gréckokatolícky kňaz." Spadla mi sánka. Chcelo by to dačo múdre povedať. „Musí to byť náročné, sťahovať sa po pár rokoch vždy ďalej a ďalej." „Myslíte?" odpovedá sucho ucho. „Je to misia, škatule z banánov sú pripravené, keď príde list, jednoducho sa zbalíte a idete ďalej."
„Aha," znie moja „múdra" odpoveď. Ako veľmi lipnem na majetku, Bože, ako veľmi lipnem na istotách. O. Marcel Pisio mi to dnes v homílii povedal úplne jasne, ale muselo mi to povedať aj toto chlápätko, aby mi dobliklo. Ako vždy dbáme iba o svoje záujmy, najprv môj plat, moje istoty a potom, možno, snáď, aj istoty tých ostatných. Ale najprv ja, ja, ja.
Odbočenie, moji drahí, je len zdanlivé. Dnes večer sme si manželom pozreli zábavnú reláciu Tromfy Miroslava Donutila. A verte, že Donutil ma donútil zamyslieť sa. Pozvať do zábavnej relácie pána, ktorý sa narodil v roku 1920, a ktorý bol úplne suverénnym partnerom ostatných účinkujúcich, to chcelo odvahu. Pán Dvořák je fakt frajer, staroba nepoznačila jeho telo, ale najmä jeho ducha. On nemá problém vyznať, že je katolík a zároveň priznať, že vo svojom živote pochybil. A práve preto tento článok. I ja som katolíčka a tiež som vo svojom živote veľa veľakrát pochybila. Pán František Dvořák, ďakujem vám.
