Už som dosť dlho nič nenapísala. Čoraz viac si uvedomujem svoju maličkosť a nepatrnosť. Zdá sa mi, že mlčať je viac, ako hovoriť. Že cez mlčanie môj hlas zaznie výraznejšie, že sa mi viac podarí vyjadriť to, čo cítim. Figu borovú. Veľmi som chcela ísť do Košíc s našou farnosťou, lenže... Manžel mal ako na just zo soboty na nedeľu nočnú zmenu a chcieť po ňom, aby hneď nasadol hneď ráno do busu... Pospal si a pred 11. sme vyrazili spolu s našimi priateľmi, Bibkou a Vladom.
Prečítala som na smečku asi všetky články a diskusie, ktoré sa spájajú s Národným pochodom za život. Verte-neverte, ani jeden nevystihol moje pocity a môj zážitok. Ani ja sama to neviem vyjadriť a stále to kdesi v srdiečku spracovávam. Viete, keď vám chlap ako hora vyjaví, že ho maminka prijala ako prvé dieťa v 45 rokoch a nedala si ho vziať napriek všetkému a napriek všetkým, keď vás dospelá dcéra objíme a pobozká, lebo ste ju prijali, keď potláčate slzičky, aby ste neboli za čudáka, keď...
Bolo nás tam veľa. Na môj dedinský vkus až priveľa, ale v tomto prípade rada mením názor na to, čo je vkusné. Toľko radosti, doproprajnosti a nepredstieraného záujmu o tých, ktorí sa sami nemôžu brániť..., čestné slovo, ešte som také nezažila. Ockovia a mamy s drobcami, kočíky, fľaše, pampersky..., guľaté brušká budúcich mamičiek, moje nervy, žiadne voskové starenky v čiernych šafolkách. Yessssssss.
A tak, napriek rôznym zosmiešňujúcim článkom, ktoré mali za cieľ ukázať, že sa v KE nič také mimoriadne neudialo, za seba vyhlasujem, Košice boli v nedeľu úžasným miestom a som nesmierne šťastná, že sme tam ako rodina boli.
P.S.
Pán Jesenský, vďaka za skvelú reportáž, rada by som Vám potriasla pravicou. Tak zatiaľ aspoň takto, virtuálne :-)
