Začal akože pochrapkávať. Vyzeralo to vierohodne. Chŕŕŕŕŕ.....chŕŕŕŕ.....chŕŕŕŕ, ozývalo sa v pravidelných intervaloch. V krku mu vyschlo, zdalo sa mu, že sa zadusí. Konečne nastal na druhej polovičke postele akýsi pohyb. Žena sa posadila, nebol si istý, či nezačul slová, šľak ma trafí; chňapla vankúš a zaujmúc polohu ležiaceho strelca, capla si ho na hlavu. Chrápal zbytočne. Po chvíľke sa rozhodol, že skúsi ísť, akože na záchod. Nechcené buchnutie dvermi, zakopnutie o stoličku s následným zjojknutím, zvuk splachovača; to by mohlo zabrať. Nezabralo. Prst na nohe mu opúchal, možno mu zlezie celý necht.Display budíka sa naňho drzo škeril. Premýšľal, až sa mu z kečky parilo. Veď počkaj, ja ti ukážem. Opäť vstal a podišiel k oknu. Pootočil žalúzie, nech prenikne trošku svetla. Vonku bolo zamračené a dnu neprenikol ani máčny máčik. Fantázia mu došla a cítil, že utrpí porážku. Tak veľmi chcel byť dobýjaný a zatiaľ bol zbitý ako pes.Na display bolo vysvietené 5:45. Zaplo sa rádio a ticho izby preťala pesnička. Žena sa popreťahovala na posteli ako mačka.„Čau, macík, nemohol si ma zobudiť skôr. Tak pekne sa mi s tebou snívalo. Boli sme na pláži, iba sami dvaja...ach. Namiesto toho tu lomozíš od 4:55 a vôbec si ma nevšímaš."
Mužská logika (fejtón)
Popozeral nenápadne na budík. Display ukazoval 4:55. Ešte by to mohli stihnúť. Ale ako. Nemôže sa len tak pritúliť. Ak ju zobudí, zabije ho. Logicky by ho mala zobudiť ona.