reklama

Búrka

Obloha bola zatiahnutá, zdalo sa, že ťažké mračná sa čochvíľa spoja so zemou. Zuzana tušila, že to bude riadny dážď. Vždy to tak býva, keď nevidno končiare kopcov, ktoré lemujú ich dedinu. Nachystala petrolejky, pozatvárala sliepky, mechanicky porobila, čo bolo treba. Len sa nezačať báť. Mobil mala zavesený na krku, aj keď zatvárala masívne vráta na oboch stranách stodoly. Vedela, že sa to nemá, ale čo keby zavolal. Nepočula by. Všetko sa chvelo napätím. Iba prach na ceste sa víril do smiešnych kúdolčekov; akoby iba šantil.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (29)

-Pane Bože, ešte muškáty, celú zimu ich pestujem a teraz pre jednu búrku hádam o ne neprídem, - pajedila sa Zuzana a vymýšľala si robotu. Vyzula gumáky a naboso vybehla do podkrovia. Z okna sa jej naskytol čudesný obraz. Až stŕpla. Z druhej strany ich domu bola obloha sťaby rozčesnutá. Dve tretiny pokrývali oceľovo čierne mraky a jedna tretina bola modrá. Ale aká modrá. Slnečné lúče, ktoré sa pokúšali vyslobodiť zo zajatia, spôsobili, že kontrast medzi oblakmi a oblohou bol priam neznesiteľný. Boli to dva svety. Mohla sa pokochať iba pár sekúnd. Búchanie okeníc ju vytrhlo z rozjímania. Kvetináče dala do izby a pozatvárala. -Aj tak ma nikto nepresvedčí, že na samote je zlé bývanie. Náhodou, je to oveľa lepšie, ako keď sme boli v meste,- prisviedčala sama sebe. Musela sa rozprávať, aby sa nebála. -A deti už na prázdniny nepustím k babičke. Čo ja tu sama, ako kôl v plote.-Jediný problém v ich bývaní bol úzky drevený most, ktorý ich oddeľoval od dediny a ktorý pri veľkých búrkach už dva razy nevydržal. Zakaždým sa tam zakliesnili drevá, ktoré sa vyplavili z lesa ako zápalky a nešťastie bolo na svete. Ich dom to neohrozilo, bol na kopci, horšie to bolo s prístupom do dediny.Už po tisícíkrát skúšala Mariánove číslo: Nedostupný. Hádam sa za ním pustí. Možno by to ešte stihla, ak bude do pol tretej na stanici. Ešte raz pozrela SMS-ku: prídem zajtra rýchlikom o 14:30. Som hrozne uťahaný. Je to tu náročné. MŤR. M. Netešila sa tomu Mariánovmu školeniu. Ale firma ho vyslala. Ak chcel mať lepšiu pozíciu, musel absolvovať školenie; také boli v jeho firme pravidlá hry. Zahraničný majiteľ mal prepracovaný systém; nikoho nepresviedčali, iba povedali podmienky a človek sa musel rozhodnúť sám. Zuzku len mrzelo, že Marián sa rozhodol bez nej. Mohol sa aspoň opýtať. Ale nič mu nepovedala. Asi to tak musí byť, uvažovala.Oblohu preťal prvý blesk. Odložila mobil. Povypínala elektrospotrebiče. Snažila sa zachovať rozvahu a nespanikáriť. Toto neznášala: báť sa. Ale nevdojak sa jej strach začal vkrádať pod kožu. Bolo to silnejšie ako ona. Razom vstala a nasadla do auta. Ešte sa musela vrátiť pre mobil. Nahlas kričala, aby prehlušila strach z búrky. V aute sa už tak nebála. Vedela, že do auta blesk neudrie. Ťažké kvapky dažďa začali schladzovať zem a krotiť zvírený prach. Zuzana naštartovala a pomaly sa spustila dolu svahom. Ešte dôjsť k mostu a potom do dediny. Kým zišla k mostu obloha už liala na plné obrátky. Stierače nestačili. Na chvíľu musela zastať, aby nezišla z úzkej cesty. Rozsvietené svetlá odhaľovali iba nepriepustnú dažďovú clonu. Po pár minútach sa dalo pokračovať. Celou cestou nestretla ani jedno auto. Dedina bola ako vymretá. Chvíľami sa jej zdalo, že sa autom plaví. Špinavá voda sa rozlievala po celej vozovke. Keď pôjde takým tempom, tak na stanicu nepríde ani do tretej. Len aby vôbec prišla. Vedela, že doma by to nevydržala. Darmo jej Marián vravel, že sa nemá báť. Bála sa. Ako dieťa zažila takú búrku, pri ktorej si myslela, že príde o život. Bola sama v šírom poli a blesky udierali mohutnou silou všade dookola. Veľmi plakala a pritom sa nepočula. Na ten pocit sa nedalo zabudnúť. Keď pre burácanie hromov nepočula vlastný plač. Z toho nevyrástla. Už vymýšľala, ako povie Mariánovi, že je tu len kvôli nemu, že ona sa nebála. Pomaly zastavila auto pred popradskou stanicou. Bez problémov našla miesto na zaparkovanie. Na počudovanie, tu až tak nelialo. Dokonca sa pousmiala nad svojou roztržitosťou. Dáždnik si samozrejme nevzala a na nohách mala gumáky. Čo už, musí takto vybehnúť na stanicu. Hádam to prežije. Do nosa jej udrel ťažký prehriaty vzduch. Dvaja bezdomovci sedeli vedľa eskalátorov, pri nich fľaša lacného vína. Nikto sa ich v tom mrcha počasí neopovážil vyhnať. Vyviezla sa hore a zrakom blúdila po cestujúcich. Dlho jej trvalo, kým sa jej zreničky prispôsobili zvláštnym svetelným kontrastom. Zbadala ho. V trme-vrme vychádzal z podzemia na stanicu. Vedľa neho išla mladá žena. Bola pekná. To bolo prvé, čo si Zuzana všimla. Smiali sa. Dokonca ju tľapol po chrbte. Dav ľudí jej na chvíľku prekazil výhľad. Srdce mala až v krku. Kdesi to veľmi zabolelo. Ostala stáť ako skamenená. Mariánova spoločníčka nastúpila do pristaveného vlaku, zakýval jej. Odrazu si v tých gumákoch pripadala úplne nemožná. Zahanbila sa. Zbehla do auta. Búrka začínala svoj tanec aj v Poprade. V aute do nej blesk neudrie. Po chvíli vyťukala. -Ahoj, Marián, práve som prišla na stanicu, ty si kde?--Ahoj, zlatko, pred chvíľkou som pricestoval. Odprevádzal som ešte kolegyňu zo spišskonovoveskej pobočky na osobák, stretneme sa na parkovisku? Ľúbim ťa.-

Júlia Hubeňáková - Bianka

Júlia Hubeňáková - Bianka

Bloger 
  • Počet článkov:  352
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Radkova manželka a mama Miša, Veroniky a Raďa. Zoznam autorových rubrík:  Rodinné striebroBakaláriFejtónyPokrútené paragrafyMoje bá-sničkyPolitika a jaReportMoje povedačkyEvanjelium podľa...FotofejtónSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu