reklama

Pohladenie

Nočné služby Kláru ubíjali. Nemohla si zvyknúť na nový rytmus. Vlastne to ani nebol rytmus. Skôr chaos. Vraveli, že to má logiku. Denná, voľno, nočná, voľno, voľno, denná... Logika vyzerá úplne inak. Budíček presne o šiestej, raňajky, poklus na autobus, o desať sedem otvorenie čakárne, o štvrť na jednu obed...Nebolo treba budík, telo fungovalo ako švajčiarske hodinky. A zrazu bác. Zmena.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (49)

Hnusný život. Z ničoho nič si doktor zomrie. Ešte v pondelok ordinoval a večer už bol na vlastnej pitve. Hnusný život. Kam sa driapeme. Nadávala na celý svet, pokým sa sprchovala. Konečne sa upeleší a zabudne na tú ťažkú noc. Dva infarkty, to je fakt na infarkt. Jeden im exol, jeden by sa mal pozbierať. Už len zatiahnuť závesy. Ešte z nej kvapkala voda, keď sa chystala do postele. Nahá. Bolo jej to jedno. Tak sa jej spalo najlepšie. Keď ju nič neomínalo, mala pocit, že je v mori a užíva si dovolenku. Iba slaná chuť mora chýbala. Namiesto toho v nose cítila pach dezinfekčného prostriedku, ktorý začali na oddelení používať. Aj kôň by z toho skapal. Pustila si Bacha, sotva počuteľne. Len aby uspával. Nič iné, len aby uspával. Nechcela brať tabletky. Musí si predsa telo vypestovať a priučiť, že to má logiku: denná, voľno, nočná, voľno, voľno, denná...šľak aby to. Prečo si jej telo nezvyká. Veď už prešli tri mesiace. Ono chce vstávať ráno o šiestej od pondelka do piatka a potom leňošiť. Hádam zmúdrie. Prilepila žuvačku na popolník a vypla mobil. Tak, teraz si už môže ľahnúť. Saténové obliečky príjemne chladili unavené nohy, ktoré dvanásť hodín plnili príkazy pacientov i lekárov. Chodidlá ju pálili až hrôza. Ešte si ich natrela a už prevracala viečka. Snáď sa jej dnes konečne podarí to vytúžené: čím skôr zaspať. Bolo by na čase. Bach ju jemne hojdal. „Klárika, mal by som na vás takú zvláštnu prosbu,“ s bolestínskym výrazom započula šéfov hlas, keď umývala močové poháre.„Áno, pán doktor, hneď som pri vás. Čo sa deje?“ spýtala sa.„Viete, Klárika, odpadol mi gombík na nohaviciach, mohol by som vás poprosiť, neprišili by ste mi ho? Inak mi tie gate spadnú.“ Doktor bol bezradný ako dieťa.„Samozrejme, pán doktor, len si umyjem ruky a hneď to spravím,“ pritakala. „Vyzlečte sa.“Zvláštny povel. Zvyčajne bol adresovaný pacientom. Denne sa stretávali s ľudskou nahotou a ani si ju neuvedomovali. Vidieť nahého človeka bolo asi také bežné, ako vypiť si kávu alebo polievať kvety. Zrazu videla vyzlečeného svojho šéfa. Nohy mal tenké ako prútiky a biele ako mlieko; bolo vidieť, že sa červená. Aj Klára sa červenala. Pár pichnutí ihlou z toho jedno do prsta a bolo. Mohol sa obliecť.„Dakujem, Klára, zachránili ste ma od trapasu,“ smial sa doktor. „Viete si predstaviť, jednou rukou vyšetrovať a druhou si pridŕžať nohavice? Za toto vám musím dať mimoriadnu odmenu.“„Pán doktor, za prišitie gombíka odmenu? To nemyslíte vážne, lebo ak áno, tak budem prišívať každý deň aspoň jeden.“ Smiali sa.„Dobre sa mi s vami robí, Klára. Ešte som nemal takú šikovnú sestru,“ chválil ju naďalej.Klára sa už po druhýkrát začervenala. „Ďakujem, možno je to aj preto, že aj vy ste skvelý šéf, skoro ako môj otec. Vlastne, prepáčte, nie skoro. Chcela som povedať, že...“ zamotala sa.„Iba skoro? No to ma podržte, ešte si to s tou odmenou rozmyslím,“ doktor bol veselý a Kláru to čoraz väčšmi privádzalo do pomykova. Málokedy sa smial.„Ale vážne, už dávnejšie mám pre vás prichystanú takú zvláštnu odmenu. Budete prekvapená. Raz.“ Tváril sa tajnôstkársky.Ktosi zazvonil. Bol najvyšší čas. Aspoň spraví koniec tomu trapasu. Čudné, prečo zvoní, veď oni na ambulancii nepoužívajú zvonček. Stačí zaklopať. Zvonček znel s krátkymi prestávkami čoraz nástojčivejšie.„Už idem,“ snažila sa. Otvorila oči. Čo to má znamenať! Pred chvíľou predsa prišívala gombík. Aj sa pichla do prsta a vytieklo trocha kapilárnej krvi. Pozrela na prst. Nič. Do frasa, iba sen a taký krásny. Zvonček opäť surovo zadrnčal. Klára vybehla k dverám.„Kto je?“ spýtala sa.„Vaša doručovateľka,“ počula škrekľavý hlas. „Máte tu zásielku do vlastných rúk.„Ja? Moment, musím sa obliecť. Chvíľku vydržte,“ odcupitala do spálne a natiahla si župan.„No, paninka, chcela by som takto o desiatej vylihovať,“ zaškriekala doručovateľka a zvedavo naťahovala tučný krk, ktorý jej splýval s bradou, či nezbadá nejakého amanta.„Čo zízate, som po nočnej a konečne sa mi podarilo zaspať. Dajte, nech vám to podpíšem.“ Klára bola riadne vytočená.Doručovateľka odišla s hundraním, že dnes za dobré nemožno čakať dobré. Asi čakala tringelt za unúvanie.Klára si sadla do kresla. Nedovidela na pečiatku. Ešte raz musela vstať a odtiahnuť záves. Vonku bol krásny deň. Popod jej okná práve prechádzali deti zo škôlky. Spôsobne zoradené do dvojstupu. Vpredu učiteľka, pri ktorej si škôlku odkrútila aj Klára a vzadu zas Klarina spolužiačka zo základky. Zamávala jej, ale Majka ju nezbadala. Nevadí. Opäť sa usadila. Teraz si už vyložila nohy na stolík. Zahľadela sa na úradnú obálku: Notársky úrad JUDr. Konečnej. Otvorila. Vo veci prejednávania dedičstva po nebohom MUDr. bla bla bla Vás pozývam dňa...o...hod. na prejednanie dedičstva. Nebohý Vás uviedol do závetu, ako dedičku hnuteľnosti. Ak by ste dedičstvo odmietli, bla bla bla, alebo ak by ste sa z vážnych dôvodov nemohli bla bla bla. S pozdravom, JUDr. Konečná, notárka.Klára si podvedome pritiahla župan až pod bradu a zložila nohy zo stolíka. Mala pocit, ako by sa na ňu niekto zhora pozeral a jemne ju pohladil.

Júlia Hubeňáková - Bianka

Júlia Hubeňáková - Bianka

Bloger 
  • Počet článkov:  352
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Radkova manželka a mama Miša, Veroniky a Raďa. Zoznam autorových rubrík:  Rodinné striebroBakaláriFejtónyPokrútené paragrafyMoje bá-sničkyPolitika a jaReportMoje povedačkyEvanjelium podľa...FotofejtónSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu