Júlia Hubeňáková - Bianka
400 sviečok
Mala by dnes narodeniny. Žofia Bosniaková.
Radkova manželka a mama Miša, Veroniky a Raďa. Zoznam autorových rubrík: Rodinné striebro, Bakalári, Fejtóny, Pokrútené paragrafy, Moje bá-sničky, Politika a ja, Report, Moje povedačky, Evanjelium podľa..., Fotofejtón, Súkromné, Nezaradené
Rada sa zaoberám Písmom. Možno ste to už niektorí zaregistrovali. Možno ste sa niektorí blahosklonne pousmiali. Takých tu už bolo. Filozofov, snilkov, naivných hupáčikov... Ako to asi Ježiš myslel, keď povedal: „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne." Vtedy mu spravodliví povedia: "Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť?
Sobota ráno. Bez okuliarov zaostrujem na mobil. Do budíčka chýba ešte hodina a pol. Som už vyspatá. Eva na vedľajšej posteli spokojne odfukuje. Spod periny jej trčí zelené pyžamo. V duchu preberám včerajšie hlasovania. Keď to takto pôjde ďalej, domov prídem s bicepsom. Usmievam sa pri pri tejto predstave. Dnes budem hlasovať ľavačkou. Pučím sa pod perinou.
Mám v ostatnom čase takú hlúpu skúsenosť. Možno to tak bolo aj predtým, ale zrejme to moje senzory až tak citlivo nevnímali. O čo ide? Akoby „zo zákona“ sa u „protivníka“ predpokladá zlý úmysel. (Prepáčte nadmieru úvodzoviek a zátvoriek, ale akosi sa bez nich neviem vyjadriť).
Uhýbame pred tou myšlienkou. Carpe diem, platí aj dnes. Prehlušiť neodbytné myšlienky, prehlušiť ticho. Darí sa. Istý čas. Potom to beztak príde. U niekoho ticho a nenápadne, u niekoho v zlomku, u niekoho to trvá roky. Smrť. Hádam jediná realita, s ktorou nevieme vybabrať. Aká bude? Zamýšľali ste sa niekedy nad tým? Alebo tieto myšlienky zaháňate ako neaktuálne, ako myšlienky typu: mňa sa to zatiaľ netýka? Sú miesta na svete, kam sa chodí umierať. Jedno také som navštívila. Vlastne to ani nebola návšteva. Iba sme po ceste boli zobrať jednu dobrovoľníčku, ktorá tam strávila týždeň pri opatrovaní umierajúcich.
Africké dievča študujúce v jednej európskej krajine. Pre jej širšiu rodinu to je životný úspech – majú niekoho, kto bude vzdelaný a určite raz aj bohatší ako oni. Obetujú veľa, aby to jedna z nich dotiahla kamsi ďalej a snáď potom, niekedy, pomôže ona ostatným.
V jednej farnosti sa ľudia modlili krížovú cestu. Je to rozjímavá modlitba, ktorá sa skladá zo štrnástich, na seba nadväzujúcich častí. Začína odsúdením Ježiša a končí jeho umučením a pochovaním. V jej závere už cítiť krásu Veľkonočného rána. Vráťme sa však na začiatok. V jednej farnosti sa ľudia modlili krížovú cestu. Modlili sa ju trochu zvláštne, neobvykle.
Je veľa miest v Biblii, ktoré sa, ak sa nad textom poriadne zamyslíte, zdajú byť prinajmenšom čudné, nelogické. Napríklad povolanie Mojžiša. Nájdite si, koľko mal rokov, keď ho ho Boh povolal, aby vyjednával s faraónom. Osemdesiat. Neviem, či ste to vedeli. Človek by takto neuvažoval. Vodca by mal byť silný, cieľavedomý, trénovaný, s praxou a bezúhonný. Čistý výpis z registra trestov, či negatívne lustračné osvedčenie sú zárukou, že náš vyvolený je ten správny. Taký Mojžiš zabil Egypťana. Nelogické, že si ho Boh povolal.
Stretli sme sa za takých zvláštnych okolností. My, ženy, na také stretnutia nezabúdame. Ty si si ma vtedy nevšimol, ale bolo to prirodzené.
Mala som tú česť spoznať ho hneď po strednej. Drobučký salezián so snehobielymi vlasmi. Chodieval k nám tajne, pod rúškom noci. Na starom rozheganom trabante, ktorý keby vedel rozprávať, vymaľoval by neuveriteľné príbehy, čo spolu s páterkom zažili. Smeli sme ho volať, ujo Štefan.
Vždy som si myslela, že každý vie, o čo ide. Veriaci či neveriaci, aktívny, či pasívny kresťan. Bolo rešpektované za čias totality a je rešpektované i v liberálnych spoločnostiach. Z histórie sú známe prípady, keď sa pre spovedné tajomstvo zomieralo, pretože ktosi sa chcel dozvedieť čosi, na čo nemal právo.
Sú články, ktoré len tak vytrasiem z rukáva. Sú články, nad ktorými hĺbam, ukladám písmenká po jednom. Každé je dôležité, ani jedno nesmie chýbať, či byť navyše. Sú články, ktoré sa derú na svetlo až z úplného dna mojej duše. Tie sú najťažšie. V tých nemám sama jasno, len čosi tuším a objavujem. Aj tento -hoci sa to nezdá- je z kategórie tých ťažších. Poznáte to, keď je gunča v hrdle.
Potrebuje alebo nie? Podľa mňa nie, a predsa nás na ňu vyzýva. Neustále sa modlite, napomína nás v Písme. Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte chvály, lebo to je Božia vôľa...,vraví Pavol v 1. liste Solúnčanom. Túto stať z Písma som viac menej preskakovala. Veď ako by sa to dalo: neustále sa modliť. Čas plynie a ja –zdá sa- dozrievam. Prichádzam na čosi uchopiteľné. Ešte to iba tlie a vyjadrenie bude kostrbaté.
Notoricky známa veta z evanjelia. Zdalo by sa, že niet o čom rozmýšľať, že je to jasné ako facka. Možno niekomu áno, mne to dlho jasné nebolo. Často som som si nad tým lámala palicu. Ako je to vlastne myslené – byť ako dieťa. Máme byť infantilní, naivní, máme plakať pre každú hlúposť, trucovať, máme si vydupávať svoje priania za každú cenu, máme sa jeden s druhým zištne kamarátiť...? Veď presne také dokážu byť deti. Skúšala som si osvojiť aspoň kúsok Božej logiky a stále som nerozumela, akí to vlastne máme byť.
Tak. Už sa to stalo. Pred pár minútami. Ešte cítim vôňu kadidla. Pred chvilinkou sme sa vrátili z obradov. Pre niekoho nezmyselných, pre niekoho existenčných. Mala som tú česť dnes čítať druhé čítanie. Ako Abrahám bol odhodlaný obetovať svojho jediného syna Izáka. Skončilo sa to happyendom. Ale nie takým ako v amerických filmoch. Abrahám si svojou absolútnou dôverou v Boha získal Jeho dôveru. Uchopím to vôbec niekdy? JEŽIŠ ŽIJE! A L E L U J A !
Čo by sme poniektorí dali za to, aby sme aj my vlastnili podobnú relikviu, akú dostala Veronika, keď podala Ježišovi na Krížovej ceste ručník na utretie tváre a on jej ho vrátil aj so svojím portrétom? Nie iba nejaký obrázok z púte, kde je akože na plátne zobrazená Ježišova tvár. Nehovorím o gýčoch ale o skutočnom obraze Ježišovej tváre, ktorú by nám dal za prejavenie skutku milosrdenstva. Že sa to už nedá, že to mohla urobiť len Veronika? Hlúposť. Mohol to predsa urobiť ktokoľvek zo sprievodu. A môže to urobiť ktokoľvek z nás aj v tomto čase.
Tak veľa vecí okolo nás štve. Najradšej by sme porobili poriadky s každým a so všetkým. Teda pardon, skoro s každým, lebo so sebou samým sa nám akosi nedarí.
Semináre pátra Eliasa Vellu, františkána z Malty, sú vždy veľkým zážitkom. Je to skromný a múdry kňaz s jemným humorom. Sväté Písmo vysvetľuje v súvislostiach, veľmi originálnym a objavným spôsobom. Na jeho výklad sa tešia nie len laici, ale aj kňazi, ktorí vravia, že je pre nich veľkým obohatením počúvať pátra Vellu. Bola som na troch jeho seminároch, prednášky mám nahraté, aby som časom na ne nezabudla. Je zaujímavé, že ja si z takýchto podujatí zapamätám najlepšie to, čo sa udeje mimo oficiálneho programu, kdesi medzi riadkami, v srdci.